Pezinok – socha slobody – Modra

Dnes sa vyberieme na krátky výlet. Dáme si nasledovné orientačné body: Pezinok, socha slobody, pole, Modra. Toto nie je rada kam na výlet, pretože časť cesty sa uskutoční po rušnej ceste a to nie je žiadna turistika, ale skôr hazard. Každopádne až na ten úsek cesty je to krásny výlet.

Moji známi si Pezinok zafixovali ako obľúbený cieľ výletov z Bratislavy. Asi pre pokojný park (momentálne zatvorený) a určite aj pre jednu reštiku, kde výborne varia. Ja som si spomenul, že ešte v detstve sme do Modry tuším z Pezinka chodievali takou tichou cestou. Pekné prostredie i výlet. Tak som sa rozhodol skúsiť to znova. Až na konci výletu som si spomenul, že sme chodili zo Šenkvíc. Cesta z Pezinka je na peší výlet príliš rušná. Ale načo vám toto hovorím? Poďme k veci.

V Pezinku som veľa toho nenafotil.

Akurát môj obľúbený obchodný domček. Potom sme sa vybrali až ku soche slobody.

Pre nepripraveného človeka je to prekvapujúci pohľad, aj keď nie som si istý, či by nemala byť zelená.

Celkový pohľad na architektúru, ktorej socha slobody dominuje. A to už sme takmer na výpadovke z Pezinoka.

Cesta je o hodný kus rušnejšia, ako si pamätám z pred 30 rokov.

Tu a tam naďabíte na mravenisko.

Inokedy na burčiak predávaný pri ceste. Aspoň vidíte s kým som bol chlastať. Tomu hovorím turistika na plnú paru. Keď sa výlet zmení na príjemné posedenie na burčiaku, vždy ma to poteší. A keď sa následná turistika okorení dvojlitrovou fľašou burčiaku v rupsaku, tak to áno. My, turisti, musíme dbať na pitný režim. A pri náročných túrach potrebujeme doplniť cukor. A každý turista vám povie, že hroznový cukor je účinný. A tak burčiak je pre profesionálnu turistiku ideálny nápoj. Len povezdzte, že nie! Jaj, nejako sa nám začali pliesť nohy na tom asfalte pri hradskej.

A tak je lepšie prejsť na poľnú cestu. Turistika sa mení na poľný pochod.

Konkrétne slnečnicovopoľnú.

Príjemné prostredie, ticho. V mlákach čľapkajú žaby.

Pri ceste schnú bodliaky.

Pri vode rastie tráva.

Na ostromoch sa odlamujú stromy.

Posledný pohľad na jazierko a to už sa pomaly dostávame do útrob Modry.

Modru stráži bojová mačka, našťastie nás pustila ďalej. Inak neviem, neviem, ako by to bolo dopadlo.

Aj v Modre majú väčšiu kaluž, pri ktorej sa dá posedieť a užiť si ticho prerývané čľapkaním rýb. Nepodarilo sa mi odfotiť to a zas fľaky sem dávať nechcem, ale žijú tu krásne pestrofarebné ryby, možno v diskusii niekto bude vedieť povedať aj aké. Možno sú to karasy. Že by sa naša turistika zmenila na rybárčenie? Fíha…

Ešte jeden povinný pohľad na Modru.

Dobre teda, aj z opačnej strany sa otočím a cvaknem.

Nuž a keďže slnko už chce zaliezť, je čas vrátiť sa do Bratislavy.

Ak bude pekne, cez víkend sa v Modre možno uvidíme. Práve im začína vinobranie. Budeme mať možnosť vidieť asi všetky fázy alkoholizmu :-)

Pridajte komentár:

Napíšte váš komentár k článku...

Vyplňte ešte: