Keď máme malé deti, je prirodzené, že v našej domácnosti sa nachádzajú mnohé hračky...
Sebavedomie
V tejto sekcii sa budem venovať téme sebavedomie. Prakticky všetky články z tejto oblasti sú časťou z pripravovanej knihy „Sebavedomie do vrecka“.
- Sebavedomie sa formuje už v detstve.
- Neraz zostáva bez zmien aj v dospelosti.
- Dospelý sa potom riadi pocitmi z detstva.
- Dá sa to zmeniť.
Správajte sa sami k sebe, ako k priateľovi. Prejavte si uznanie, pozornosť a úctu. Nedovoľte nízkemu sebavedomiu, aby vás nútilo správať sa k sebe odmietavo.
Sebavedomie nás určuje
Sebavedomiu sa venujem preto, že je dôležitým faktorom, ktorý určí, ako sa nám v živote darí. Viem, znie to možno bláznivo, ale to, čo si o sebe myslíme určí aj to, čo robíme, čo skúsime. Problém tkvie v tom, že to, čo nazývame sebavedomím sa formuje z jemného pradiva zážitkov už od najútlejšieho detstva. Mnoho ľudí si svoje sebavedomie spolu vytvorí už v detstve. Možno na základe odmietnutia, chyby, nevhodnej kritiky.
- Nízke sebavedomie potom títo ľudia majú na základe nevydarených pár týždňov z detstva. Potom svoj sebaobraz takpovediac vlečú až do dospelosti, ako takú väzenskú guľu, ktorá im bráni dosiahnuť viac.
- Vysoké sebavedomie je väčšinou tá lepšia varianta. Takí ľudia zvyčajne dosiahnu viac.
Viem, nepatrí sa, aby sme si o sebe mysleli priveľa. Niekto z nás nemá rád namyslených ľudí, príliš sebaistých. Ale nepleťte si hlupákov, arogantných ľudí, chrapúňov s ľuďmi, ktorí majú v poriadku sebavedomie, ktorí majú dobré sebahodnotenie.
Ak si skúsite predstaviť dobrého priateľa, asi to bude človek, ktorý vás uznáva, má vás rád. Všimne si, ak sa vám niečo podarí. Ak nie, veľa o tom nenahovorí a zas sa spolu usmievate na svet, alebo hľadáte spôsob, ako to, čo sa nepodarilo, spraviť inak a lepšie. Priateľ vás jednoducho uznáva a tým vás môže posúvať vyššie. Skúste sa zamyslieť. Koľkých máte priateľov? A potom si položte kľúčovú otázku: ste na tom zozname aj vy sami?
Mnoho ľudí si totiž povzdychne, že nemajú veľa priateľov. A ako sa títo ľudia správajú sami k sebe?
- Nadávajú si. (Ja hlupák, zabudol som…)
- Pochybujú o sebe. (To by som nezvládol…)
- Očakávajú prehry. (Toto nedokážem…)
- Neuznávajú svoj vzhľad. (Dnes vyzerám príšerne…)
- Ignorujú samých seba. (Chcel som ísť spať, ale jasné, spravím tú prácu…)
- Míňajú svoj život v zlej práci. (Na viac nemám…)
To všetko je prejavom nepriateľského postoja samého k sebe. A na vstupe zvyčajne stojí práve nízke sebavedomie.
Sebavedomie a úspech
Všetci chceme niečo dosiahnuť. No v ceste k úspechu vždy stojí prekážka.
- Chceme schudnúť, ale to by sme museli zmeniť stravovacie návyky.
- Chceme vedieť robiť s počítačom, ale najskôr sa to treba naučiť.
- Chceme byť úspešní, ale neveríme, že by sme to mohli niekedy dokázať.
Častou prekážkou býva strach z neúspechu, a neznalosť. Nevieme ako začať. A najčastejšie si proste len neveríme. Ak si neveríme, ani sa o nič nepokúsime. Existuje však postup na zlepšenie sebavedomia a v tejto knihe sa ho môžete naučiť. Prečo sa tak sústreďujem na sebadôveru a sebavedomie? Pretože ak si veríte, dosiahnete v živote lepšie výsledky.
V prvej časti knihy nájdete popis, ako a prečo naše sebahodnotenie ovplyvňuje to, akí sme. Druhá časť je už konkrétny postup, ako si môžeme svoju premenu sebavedomia naplánovať. V tretej časti nájdete inštrukcie, ako postupovať.
SEBAVEDOMIE RIADI NÁŠ ŽIVOT
- Prečo človek, ktorý si neverí alebo sa podceňuje, má v živote veľa problémov?
- Prečo človek, ktorý je so sebou spokojný a verí si, je v živote úspešný?
Odpoveď na obe otázky je jednoduchá. Pre spôsob sebahodnotenia, pre sebavedomie.
Náš mozog nás automaticky riadi tak, aby naše správanie zodpovedalo sebahodnoteniu, čiže mienke, ktorú o sebe máme.
Mozog nás riadi podľa toho, čo si o sebe myslíme
- Ak sa považujem za čestného človeka, tak nekradnem na návšteve, aj keby som mal na to bezpečnú príležitosť. Som predsa čestný človek a nie zlodej.
- Ak sa považujem za počítačového znalca, tak nájdem spôsob, ako vyriešiť aj ťažké úlohy. Experti na počítače vedia nájsť riešenia.
- Ak sa považujem za lenivého človeka, vyhovuje mi, že celé popoludnie polihujem pred televízorom. Čo už, keď som taký lenivý?
- Ak sa považujem za „nemehlo“ v tanci, tak ma na plese nenájdete. Veď načo tam pôjdem, keď neviem tancovať.
To je v skratke odpoveď na otázku, prečo sebavedomie – či už nízke, alebo vysoké – tak významne ovplyvňuje to, čo máme, ako žijeme, akí sme.
Sebavedomie je dôsledok i neskoršia príčina
Sebavedomie sa formuje ako dôsledok nejakých javov. Niekto ma kritizuje a následkom toho si znížim sebahodnotenie. Ak sa to deje často, sebavedomie mi môže kritika znížiť na nulu. Kritika pritom nemusí byť oprávnená. Nemusí to byť ani kritika – stačí ak si sami myslíme, že by nás niekto mohol (a to by mohol!) kritizovať a je zle… Takže na prvý pohľad sa zdá, že nízke sebavedomie je dôsledkom nášho správania sa – ale nemusí to tak byť vždy. Môže vzniknúť z našich obáv.
No potom, keď už máme nízke sebavedomie, zvyčajne na okolie reagujeme z pozície človeka s nízkym sebavedomím, seba hodnotením. A vytvoríme málo.
anjelik65 6. septembra 2010
Ja mam problem s vlastnym sebahodnotenim a sebavedomim. Vela krat sa stane ze uz som v „cieli“ ze to zvladnem ale presne pre tym ma akosi napadne , ze to urcite nedokazem. je hrozne pozriet sa na profesorku stym , ze to nedokazem a darmo mi hovori „VER SI“ ale ja to nedokazem. Ked mam moznost robit svoju pracu bez dozoru tak to zvladnem bez problemov ale akonahle sa ukaze uz si neverim uz to nedokazem. A cely den si tlciem do hlavy ake som nemehlo a , ze co to robim ved to vsetko zvladam s teoretickej oblasti ale prakticky mam problem sa prejavit lebo si neverim. Hovorim si : “ No, co uz zas bude zajtra na praxi a co uz zas pokazim???? “ Neprejde den aby som si tuto a dalsie podobne otazky nekladla.A neviem sa stym nijako vysporiadat.
Miro Veselý 6. septembra 2010
anjelik je dobré, že to takto už vieš pomenovať. Teraz sa môžeš začať sústreďovať na to, ako to zmeniť. Čo tak opakovať si „veci mi vychádzajú“. Píšeš, že keď si sama, tak áno. Odraz sa od toho.
rudo 14. septembra 2010
ake lahke… “veci mi vychádzajú”.
a co s tym, ked sa to bojim hovorit? ked sa bojim samostatnosti? ked mam rad pocit, ze si urcim hranice a bojim sa ist za ne, lebo tam budu dalsie hranice a co ak za tymi hranicami uz budem vytrcat z radu? nestaci mi tam kde som? som tu stastny? som aj nie som. ale rad by som svoj zivot zacal zit a nie prezivat… ale lenivost je silna kamaratka.
Miro Veselý 14. septembra 2010
rudo tak potom smola. kým je človek v rade, zvyčajne dostane len to, čo fasujú aj ostatní v tom rade. mnohým to stačí. ak nestačí, treba z radu vybočiť. pravda, je to nepohodlné.
kiki 16. decembra 2010
super clanok, niekedy pochybujem o sebe, ale pekne pomaly pracujem na sebe… prosim o radu kratku ako byt stale sebavedomy?
Miro Vesely 16. decembra 2010
kiki ak pochybujem o sebe, v tej chvíli nie som ani trocha sebavedomý. takže odpoveďou je nepochybovať. Môžete hodnotiť seba – ak zhodnotíte, že niečo neviete, tak si to doštudujte, ale nepochybujte o sebe. Akýkoľvek človek je, môže sa o to oprieť a stavať na tom.
kiki 17. decembra 2010
Velmi pekne dakujem za odpoved. Viete to pekne pomenovat. Som velmi rada, ze nahodou som sa dostala na Vasu stranku. Vase clanky maju hlavu aj patu. Prajem vela pozitivnych myslienok a ludi okolo Vas… Ste super…
maria 3. januára 2011
Dobrý deň prajem ,neviem moc dobre behať na nete,ale chcem sa dostať ku knihe p.mira veselého da sa tu celá prečítaťalebo koľko ich je vlastne aku maju postupnosť.ja si ich kupiť nemôžem momentálne čo by ste mi poradili.možno sú to hlúpe otázky ale budú možno super odpovede:-)Dik
Miro Vesely 3. januára 2011
maria prejdite si tento web, je tu všetko z knihy. aspoň sa naučíte pracovať s internetom.
Števo 20. januára 2011
Ahoj, niekedy mávam silný problém, ktorý neviem vyriešiť. Som web dizajnér. Mávam problém s kritikou svojich vecí (stále si myslím, že to je o ničom a bojím sa reakcie ľudí na vec, ktorú vytvorím).
A neustále sa dostávam do konfliktu môjho podvedomia s inými webovými stránkami daného druhu (napríklad konkurent to má 100x lepšie, nemá to cenu takto robiť, môj web neupúta a podobne)
Neviem ako sa zbaviť týchto pocitov. Poprosil by som o radu. Ďakujem.
Miro Vesely 20. januára 2011
Števo kritika patrí pri výuke medzi základné postupy. Napríklad nás na škole sústavne kritizovali za kopu chýb. Časom si na to človek zvykne, ale vždy zostane nepríjemný pocit. Jednoducho kritiku nemáme radi. U vás by som začal tým, či ste si istý kvalitou svojej práce. Zákazníkovi predkladajte návrhy o ktorých viete, že sú v poriadku. Ak máte pocit neistoty, dajte svoje práce posúdiť nejakému nezávislému auditóriu. Ak ste dobrý dizajnér s malým sebavedomím, robte niečo so sebavedomím. Ak sa ukáže, že práce naozaj nie sú práve špičkové, možno sa porozhliadnuť po práci, kde máte viac pevnej pôdy pod nohami.
Števo 20. januára 2011
Proste pevnú pôdu pod nohami mám, viem presne čo chcem robiť a čo chcem dosiahnuť, ale cesta za tým je niekedy pochybná. Možno to je iba v mojej mysli tak (napríklad zákazník je nad mieru spokojný, no mne sa to nepáči, mne to neladí, nesedí, nie som spokojný s prácou). Ako sa mám zbaviť týchto pocitov? Aj keď mi niekto povie, je to dobre, ja vo vnútri stále cítim, že nie je. Ďakujem veľmi pekne.
Miro Vesely 20. januára 2011
A čo vám bráni pracovať tak, aby ste vedel že to je dobré?
Števo 20. januára 2011
Praveže neviem. Len pocity.
Miro Vesely 20. januára 2011
Števo tak to je mimo túto debatu. Treba nájsť niekoho, kto sa vyzná aby posúdil práce. Pocity niekedy sú celkom presné, inokedy veľmi klamlivé.
smutna78 30. januára 2011
Ahojte…taky clovek ako ja hadma ani neni :( ja si az priliz neverim,som uplne zakomplexovana,ked niekde pridem som vzdy ticho lebo hanbim s aza seba ..ale totalne som skareda dokonca neznasam moj hlas.a ani si neviete predstavit co robim ked ma niekto foti…ide ma slak trafit.zurim ako besny pes…kazdy den ked s ana seba pozriem je mi zle…ja uz neviem co zo sebou…stale len snivam ako som pekna dobre sa citim ale to sa neda :( aj sa snazim …kanmoska mi raz povedala ako s acitim tak aj vyzeram….ale to by na svete nemohli existovat zrkadla aby sa mi to daridlo..uz neviem ako dalej mam 20 rokov
Miro Vesely 31. januára 2011
smutna78 dostaneč to, čomu pravidelne dávaš pozornosť. Ak sa stále obzeráš a ak si neveríš, tak nájdeš plno dôkazov pre to, že si nemožná. Skús na to ísť opačne. Hľadaj pozitíva, venuj sa iným ľuďom a neskúmaj sama seba. Ak ti to nepomôže skús odbornú pomoc. Niekedy sa tak môže prejavovať aj depresia a s tým sa vzyčajne dá niečo robiť. Odporúčam prejsť knihy ako Dale Carnegie: Ako si získavať priateľov a pôsobiť na ľudí. Skvelá je aj David Schwartz: Myslete velkoryse, ale myslím, že je vypredaná. Možno ju zoženieš na internete niekde.
Roxiboxi 8. februára 2011
Ahojte! Som tu nova, a velmi ma zaujala tato stranka,a hlavne komantare panaM.Veseleho! Na uvod by som napisala ze sa nachadzam v stadiu hladania svojej ,,identity,, a to pochopenia kto vlastne som a co chcem v zivote znamenat, touto otazkou uz sa zaoberam vela rokov,a stale nachadzam nove otpovedi,:))ale teraz uz pocitujem uplnu beznadej a stratenost,strach a zlobivost, velmi hrozny a mrznuty pocit…ale o tom by som rada porozpravala s panom Veselym,:) Preco som napisala? ne pre svoj problem,ale aby som povedala o svoich skusennostich so zovnajskom(vlastne moja odpoved Smutnej78). Je mi to velmi luto ze sa citis byt nepekna, viem ze kazdy pise o pocite krasy,ktory zmeni tvoj zovnajsok,..co uz..je to tak…ale funguje to aj inym sposobom…Sa zamysli :) kazda krasna zena ma neake caro,vsak?to caro mozes vytvorit velmi jednoduchym sposobom–prestat mysliet na svoju tvar,ruki,nohy a postavu,a jednoducho si povedat ,,tak som skareda,no a co?,, 8)) a velmi sa zasmiat,a zo silou vytlacit smiech zo seba…Aj keby si to nevericki spravila,nemas sidet doma,ale hned ist vonku(ne do roboty) len tak,nieco pre seba spravit,kupit alebo na zmrzku:)) Vies,nepisem to z neakeho rozmaru,ale viem sama ake je tazke videt na sebe pohrdave pohlady inych zien…mam kopu kompleksov,cervenam sa, neviem pekne rozpravat,a postava tiez….ale nic z toho nie je videt ked som v naj nalade,nahodim na seba aketake veci a je mi (od hamblivosti) vsetko jedno…Jednoducho sm si povedala,ze horsie uz nebudem vyzerat tak aspon budem vesela :))))) Dakujem ze si docitala moj mail :D a prajem ti prijat svoj problem,lebo ten je llen v tvoich mysliach :)))
Lacik 8. februára 2011
AHOJ
Mám problém….. nikomu neviem povedať N I E! Chcel by som každému vyhovieť, ale viem že keď im vyhoviem tak ja sa idem potom roztrhať a trápim sa zo svojej slaboty!! Potreboval by som niaky sebabudič! Čo by si mi odporúčal? Mam 23 rokov, čiže život pred sebou! Mám dosť vysokú funkciu v zamestnaní a neveiem si urobyť poriadok s luďmi podomnou! som nanich slabý! Tak isto aj na kamarátov! Dosť ma to zožiera že sa neviem preukázať ako tvrdý a sebaisty chlap!
Roxiboxi 8. februára 2011
Ahoj!
Davnejsie sa mi stavala dost casto taka vec… skoro kazde rano ,,kamoska,, zo svojim podarenym dietatom dosla ku mne na navstevu,a to aj vtedy ked dieta bolo chore,, to je nic,je len trochu nachladeny,tvojej dcerke nic nebude,,…hovorievala mi z usmevom….nemohla som sa ani venovat svojemu dietati,a ani ist vonku, ani navarit,…mala som predsa navstevu…TRPELA som to dost dlho,lebo som sa BALA ze nebudem mat kamaratku,(vela som ich vtedy nemala)az do chvile ked jej dieta udrelo moje,a to tak ze na chrbte v momente pokozka zcervenala a opuchla…:( Ta sa vyhovarala ze moja dcera za to moze sama,lebo zobrala jej dietatu hracku….Tak som sebe povedala DOST! Radsej teda ziadnu kamaratku,ale taku uz nie…Nacvicila som s dcerou ako nabuduce vrati podobny uder,a ked sa to stalo tak sme sa otocili a odisli,nepocuvaja uz ze to bola zas nasa vina…:)) Odteraz sa snazim nebat ze ma nebudu mat rady,a prekvapivo ludia to viac respektuju…
Miro Veselý 9. februára 2011
Roxiboxi je asi dobré, ak sa nestretávaš s ľuďmi, ktorí sú záťaž a navyše robia problémy. Podľa mňa je to dobrý záver. Ľudia robia často to, čo im dovolíme a ak sa nám potom nepáčia, potom to ešte zvalia na nás.
Miro Veselý 9. februára 2011
Lacik skús si vytvoriť plán. Natvrdo. Zober si diár a do neho daj všetko čo TY potrebuješ za den vyriešiť. Ak potom niekto príde že niečo chce, pozri do diára a ak sa to tam nezmestí, tak smola.
Pokiaľ ide o drobné službičky, mne sa osvedčil cenník. Kopa známych chcela drobnosti. Keď niečo chceli vysvetlil som, že to čo chcú je moja práca a toto je cena. Odrazu som bol drahý a teraz sa môžem venovať svojím veciam. Týmto spôsobom sa zbavíš rôznych manipulátorov, ktorí zeužívajú tvoju ochotu.
Ak ide o pracovné starosti tak tam sa nedá naslepo radiť. Skús koučing. http://www.edwell.sk a podobní poradcovia vedia s takouto vecou spraviť poriadok nečakane rýchlo.
basto 21. februára 2011
zdravím po prečítaní vašej knihy a kníh Iva Tomana som pochopil o čom je vlastne slobodný život a to do teraz pracujem ako úspešný manager v jednej väčšej firme a nepochopil som to a žil som v neustálom strese, denom kolobehu porád, služobných ciest, predbiehaniu a klamaniu sa za čo najlepšími výsledkami……. Už mám jasno že jediná cesta k slobode a nezávislosti je cesta v podnikaní, ešte neviem v čom ale určite viem že sa o to pokúsim. Chcel by som vám poďakovať za vašu knihu a ostatným držím palce na ceste za slobodou a šťastím.
Miro Veselý 21. februára 2011
basto vďaka za milé slová
tika 7. marca 2011
basto a ostatni: ked chcete podnikat a neviete v com, v konecnom rozhodnuti nech je to v prvom rade nieco, co vas bude bavit! (da sa aj inak, ale takto vam to o dost ulahci a sprijemni pracu, riesenie problemov atd.)
jozko 2 20. marca 2011
Ahoj , mam taky problem hravam basketbal a vkuse pred zapasom dostanem strac a po rozume mi chodia otazky co ak nie pokazim?..a podobne. tento problem mam uz dost dlhu dobu lenze neviem ho odstranit preto aj moje vykony niesu najlepsie.. Za odpoved by som bol vdacny.
Miro Veselý 20. marca 2011
jozko tréma a strach sú bežná vec. treba si premyslieť, čo zlé by sa stalo, ak to pokazíte? ide o osobnú prestíž? alebo že budú spoluhráči kritizovať? prehra tímu? tu by asi mal poradiť skôr tréner, toto je skôr na osobný rozhovor, treba vziať do úvahy viac vecí.
katrena 11. mája 2011
Dobry vecer, mam 23rokov a myslim ze tak zle ako je teraz so mnou este nebolo, som velmi ticha az natolko ze niekedy mam problem povedat suvislu vetu bez chyby. strasne sa hambim a nemam si co povedat s ludmi priatel ma prestal bravat medzi kamaratov a myslim ze uz aj olutoval ze sme sa k sebe opät vratili.asi sa za mna hambi. Som na tom dost zle , som stale smutna a neviem sa uz z nicoho tesit , citim sa tak zbytocna. Akoby som bola uväznena a neda sa mi vyslobodit.Mam malo kamaratok s ktorymi si rozumiem ale ked je väčšia kopa ludi a cakaju ze sa zapojim do diskusie okamzite sčervenam a som ticho a mam chut sa prepadnut pod zem. asi z toho uz nikdy nevyrastiem taha sa to so mnou uz od dectva nici mi to zivot .. :(
Miro Vesely 12. mája 2011
katrena to je veľa problémov na jednom mieste. určite by som odporúčal navštíviť psychológa a pokúsiť sa niečo s tým spraviť. treba tiež posúdiť, či nie si v depresii, to by bolo potom treba riešiť ako prvé.
šikulka Julka 12. mája 2011
Ahoj, Katrena, tvoja hodnota je v tvojej individualite, to znamena, ziadna taka zena ako ty uz na svete nie je a prave tato vynimocnost ti umoznuje spoluutvarat svet… ak sa prestanes brat vazne a nebudes sa hnat za dokonalostou, bezchybnostou a prijmes sa aj so svojimi chybami, dokazes sa na nich zasmiat, dokazes sa vyjadrovat aj pred davom ludi… ak aj trepnes hlupost, trik je v tom zasmiat sa prva na sebe, ze co si to trepla a nebrat kritiku az tak vazne, koniec-koncov opravnena kritika nam pomaha napredovat ;-) drzim palce
nana 25. mája 2011
Dobry den, ja sa necitim az tak bez sebavedomia, no až na to, že som silnej postavy a pri štíhlych dievčatach sa necítim najlepšie, ale dosť ma depta priateľ, formou ako napriklad si hlúpa atd. No rozisť sa s nim nechcem, skor by som chcela aby sa zmenil. Myslim, že nie je najspokojnejší ani s mojou postavou. Ako prekonať to, aby som sa necitila pri inych menej cenna?
Miro Veselý 25. mája 2011
nana ak si tvoj partner myslí, že si hlúpa, tak sa naň neviaž, to by si naozaj bola hlúpa. ak si ťa neváži a ešte sa mu ani nepáčiš, čo neskôr? kedy ťa odkopne?
Si menej cenná? Ak áno, zvýš svoju cenu. Na múdrosť pomáha čítať, na krásu niečo spraviť so silnou postavou. Pokiaľ máš pocit menejcennosti neoprávnene, potom stačí používať afirmácie.
atina 9. júna 2011
Pekny clanok. Chvalim.
Ked ja ani neviem ci som sebavedoma alebo nie. V kazdej situacii najdem nieco pozitivne i ked to co mam, mozno znie zaujimavo, ale mna to naramne nebavi. Ale zas, co nas bavi vecne, mna teda nic.
Stale hovorim, ze ak si o nas niekto nieco mysli, jeho myslenie aj tak nezmenime, (a kto vie, ci si vobec mysli o nas to, co si my myslime, ze si mysli :D) Takze, ak sa nezaoberame nazormi inych, sme potom sebavedomi? A co ked mna nazory inych neovplivni, ale nie som spokojna so sebou? Co som, ak nie som spokojna so sebou, ale robim si veci po svojom tak, ako to vidim ja spravne a nelutujem moje rozhodnutia lebo robim to co chcem.
Mna vlastne napadaju negativne myslienky co sa tyka vztahu s muzom. Na zaciatku myslim pozitivne aj pocas vztahu a potom zrazu dostanem akysi skrat a uz si neverim, ze som prenho dost dobra a samozrejme casom sa moje pochybnosti splnia. Sice aj to beriem tak, ze to tak asi malo byt a pride druhy a lepsi…ale verim v silu myslienky, naco myslime, v co verime a co citime to sme. Chapem a rozumiem tomu o com pisete, ale stale netusim ako to realizovat v praxi…Ludia sa menia, ale zakladne povahove vlastnoti im ostanu.
Naprkl. Som az prilis tolerantna a takmer vzdy na to doplatim…ale rada pomozem aj druhykrat, a tolerujem, aj ked na moju dobrosrdecnost som uz doplatila X-krat…(nemyslim teraz vo vztahu s muzmi ale vseobecne…)dokonca boli situacie, ze ak som nieco odmietla, skusali ma zmanipulovat neskutocnymi uvahami o zivote. .. Casom ked ma to uz prestane bavit vybuchnem a tym to konci a ten clovek uz u mna nema ziadnu sancu, neviem ci bohuzial alebo chvalabohu…..
atina 9. júna 2011
Kazdopadne dakujem za odpoved a prajem nech sa vam dari..
Miro Veselý 9. júna 2011
atina ja len z toho akosi neviem vylúpnúť otázku. Či vysoké sebavedomie znamená, že sa nezaoberáme názormi iných? To spolu nesúvisí. Môžem si o sebe myslieť že som nehodný a mať nízke sebavedomie a pritom sa ešte trápiť, čo si o mne myslia. A môžem byť sebaistý a pritom rozmýšľať, čo si o tom kto myslí.
Vo vzťahoch, ak si myslíte, že nie ste dosť dobrá, tak to by som videl asi skôr ako nižšie sebavedomie, sebaneistotu. To pácha veľa škody, lebo ak má niekto strach zo straty partnera, zvyčajne sa správa deštruktívne. Závislo, žiarlivo… A stratí svoju atraktivitu.
atina 9. júna 2011
.. dakujem za odpoved aspon viem, ze vo vztahu robim prave v tomto chybu, ze si neverim…ked ja neviem preco, nejak casom dostanem akysi vnutorny strach a neviem z coho to plynie. pritom nemam ani preco sa obavat…len to z nicoho nic na mna pride …
Miro Veselý 9. júna 2011
atina ak je to častejšie a vážne, skoč k lekárovi, niekedy sa obavy dajú tlmiť liekmi.
ainy 19. júna 2011
cau, mam taky problem, mam 17 rokov a myslim, ze mam nizke sebavedomie..hanbim sa rozpravat sa s ludmi a ked nieco niekomu poviem, zcerveniem, tak isto aj v skole a dokonca aj pred kamaratmi, ktorych nemam vela. ked ma niekto oslovi, to je jedno kde, tak neviem zo seba vydat nejaku vetu, len sa zakokcem a pomyslim si, ze ten dotycny si zas len o mne pomyslel a nadavam si, ze „preco som to nemohol normalne povedat?“ hanbim sa za seba. dokonca kvoli tomu nechcem ist ani von a tak…a tiez, ked si nieco poviem ze to neskor spravim (hocico urobit, co v tu chvilu povazujem za spravne), tak ked to mam ist spravit tak si poviem, ze nie a nespravim to a dam prednost inym veciam, co s tym robit? chcem to zmenit, len to nejako nejde…mozem byt este normalny?
Miro Vesely 19. júna 2011
ainy no to neznie dobre. ak s tým budeš takto pokračovať, nenaučíš sa jednať s druhými a bude to horšie. dá sa skúsiť začať čítať a následne naplniť odporúčania v knihách ako Dale Carnegie: Ako si získavať priateľov a pôsobiť na ľudí. Tie princípy fungujú stále. dobrú slovnú zásobu sa oplatí mať, denne hodinu čítaj kvalitnú beletriu, alebo motivačné knihy.
Ak sa to rýchlo nebude lepšiť, skús uvážiť návštevu lekára, existujú lieky, ktoré môžu zmierniť obavy kým sa nevytvoria nové návyky. ak sa totiž príliš bojíš, môže dobre padnúť pomoc profíka – psychólg, alebo psychiater. netreba ísť s bubnom na zajace, nik nemusí vedieť, že sa pôjdeš poradiť.
je dobré, že s tým chceš niečo robiť, čím skôr, tým lepšie.
ainy 19. júna 2011
ale zas ine je, ked som dakde s tymi kamaratmi co mam na chate alebo tak v meste niekedy, uz trosku aj pod vplyvom alkoholu (alkoholom to nechcem riesit) vtedy viem rozpravat a rozpravat, takze to asi nebude tou slovnou zasobou, a s tymi knihami-necitam kazdy den, no aspon raz do mesiaca sa k nejakej knihe dostanem (mam rad historicke alebo fantasy), doma mame mensiu kniznicu, to problem nieje, ale dakujem, skusim viac (siahnem na toho Carnegia), tiez mam rad filmy…a lieky? tak to vobec uz nie, asi by mi to dobre ani na telo nespravilo, posilujem totiz, a zas len doma v posilovni. najvacsi problem je to s tym stykanim sa s ludmi :(..dik vobec, ze si odpisal, budem sa snazit sa to dako riesit a v krajnom pripade ked nebudem vediet co a ako, tak ten psycholog dufam pomoze. buduci rok maturujem, toho sa bojim najviac. pekny vecer
Miro Vesely 20. júna 2011
ainy aha, tak potom ak to nie je tak zlé treba zvýšiť frekvenciu stretávania sa na maximum. Oslovuj ich, cvič vo verejnej posilke, daj si úlohu osloviť denne 5 cudzích ľudí s nejakou otázkou. Potom to zovšednie a strach by mal pominúť.
Petra 23. júna 2011
Zdravím, ja mám takých pár otázok … hrám tenis a mám 18 rokov .. celkom na dobrej úrovni, ale mám strašný strach zo zlyhania .. že prehrám, strach s kým budem hrať pred losovaním .. som nervózna pred zápasom a niekedy keď hrám, tak mám strnulú ruku lebo sa bojím hrať … a pritom som na tom kurte lepšia technicky aj fyzicky ako súperka, ale aj tak mám strach, že mi to nepôjde … Ale začalo to tým, keď som hrala v bývalom klube, tak ma hráči odstrkovali a nebavili sa so mnou pretože oni malu iné názory a záujmy ako ja .. v škole mi schovávali veci za skrine a bývalý tréner ma zosmiešňoval a mal sarkastické poznámky a znižoval kritikou moju hodnotu osoby a aj hráča. Taktiež mám problém v spoločnosti … vystupovať pred viacerými ľuďmi .. keď niečo poviem, tak si začnem v duchu nadávať, že som povedala hlúposť a čo si o mne pomyslia … alebo sa vyhýbam preľudnením uliciam pretože na mňa pozerajú ako na svätý obrázok a ja som z toho nervózna … síce môj terajší tréner ma podporuje a všetci hovoria, že mám obrovský talent na tenis len ma brzdí psychika … skúšala som sedatíva pred zápasom, ale nepomohli … taktiež knihu od Richarda Carlstona – Jak nato, aby jste se cítili opět dobře … ale nejak to nepomáha … Stále sa ohliadam do minulosti .. a neverím si … dá sa s tým niečo robiť? ..
Miro Vesely 26. júna 2011
Petra ak nepomáha čítanie a vlastné snahy, potom asi navštíviť psychológa, pretože tu zvyčajne univerzálne rady neexistujú. určite sa nedá pomôcť v rámci debaty na webe. sedatíva určite nie sú dobrý nápad. to musí riadiť lekár ak by bolo treba aj farmakologickú podporu.
Petra 27. júna 2011
No ono … mne to vydrží tak týždeň a potom stačí nejaká hláška nejakého tupca napríklad „ona nevie hrať, dá sa ľahko poraziť“ a už mi to hlodá v hlave, aj keď si to nechcem dať pripustiť, ale hlodá a potom znervozniem a prehrám… viem, že dokážem byť iná, ale neviem z akého dovodu klesnem po dobe do starého…
Miro Veselý 27. júna 2011
Petra práca na sebe je ťažká. poznámky druhých je lepšie nevnímať, pretože nemáš moc nad tým, čo povedia.
Petra 28. júna 2011
Ďakujem za rady :) .. Ja na sebe skúsim viac zapracovať :) ..
Marianna 29. júna 2011
Dobrý deň
Nikdy som nemala vysoké sebavedomie, ale čo som rok na materskej, tak je mínusové. Niekedy som učila angličtinu pre jazykovú školu, mala som u klientov veľmi dobré ohlasy, no ja som vždy mala pocit, že až taká dobrá v angličtine nie som. Ale vedela som, že učiť viem a takisto vychádzať s ľuďmi. A ďalej som sa vzdelávala, ale ten blbý pocit zostával, až som získala dojem, že je toho tak veľa, čo neviem, že som chytala paniku. Teraz na materskej sa cítim strašne škaredá, manželove – podľa neho vtipné poznámky o mojom výzore to celé zhoršili. Mám úplne zničenú tvár, bojím sa sadnúť za volant a vôbec si neviem predstaviť, na akú prácu by som sa hodila, keďže učiť súkromne už neprichádza do úvahy. Nehovoriac o tom, že ako lektor-živnostník som totálne zlyhala. pretože sa vôbec neviem predať. Neviem čo so sebou a najviac sa obávam toho, že tými útokmi samej na seba si zničím krásne manželstvo……
Miro Veselý 29. júna 2011
Marianna optimistické je už to, že máš náhľad, čo sa deje, že vieš popísať stav z ktorého sa neskôr môžeš odraziť. Je nepríjemné, ak necítiš oporu v manželovi, možno by sa dalo uvažovať o otvorenom rozhovore. On asi také výroky nemyslí zle, možno naozaj len nemiestne žartuje a ak bude vedieť, že ťa to zraňuje, možno ťa podporí. Ktovie. Záleží na empatii. V takýchto veciach sebavedomia a sebahodnotenia je ťažké radiť na základe pár viet. A niekedy najlepšiu radu aj tak máš v sebe. Len ju vytiahnuť.
Marianna 30. júna 2011
Máte pravdu, presne viem, čo mám robiť. Detstvo nebolo najkrajšie a od osemnástich stojím na vlastných nohách a so všetkými problémami som sa vedela postupne popasovať, len asi som už príliš v strehu, že sa kdesi-čosi znova pobabre. A keďže mám skvelého manžela a fantastické zdravé dieťa, útulný byt, tak si problémy vymýšľam. Idem sa nakopať do zadku a prestať sa ľutovať, lebo nemám prečo. Ešte raz ďakujem.
Miro Veselý 30. júna 2011
Marianna tak tomu hovorím postoj! Držím palce, nech vás tento zlom v rozhodnutí posilní k lepším výsledkom.
Eva 8. júla 2011
Dobrý deň,
veľmi pekný článok len keby to bolo také jednoduché ako čítam. Moje sebavedomie nie je príliš veľké problém mám pri komunikácii s cudzími ľudmi. Radšej sa do rozhovoru nepúšťam, aby som nepovedala niečo nevhodné. Nikdy mi nepríde ani na um o čom sa porozprávať poprípade na akú tému, aby som sa nestrápnila. A tak isto je to s vyjadrovním môjho názoru. Tym, že som najmladsia nikdy som doma nemala žiadne slovo ak som chcela niečo povedať, vyjadriť svoj názor nebolo mi vyhovené vraj na môj názor nie je nikdo zvedavý….
Miro Veselý 8. júla 2011
Eva jeden tip by som mal. Dávaj otázky. Nemusíš nič hovoriť a nebude nepríjemný pocit z mlčania. Používaj otvorené otázky. Teda také, na ktoré je potrebné odpovedať viacerými slovami, nielen áno alebo nie. Pretože ak sa napríklad spýtame: Tečie tu potok? Akú odpoveď môžeme očakávať? „Áno.“ Alebo „Nie.“ Sloveso na začiatku otázky nie je dobré. Skôre sa pýtaj „Ako sa…“, alebo „Čo si myslíš o…“
Martina 11. júla 2011
Ahoj Mirko….mám 34r a výšku 168cm,,,,no vážim 122kg,,,,,,som tučná ale ja sa tak necítim,,,,vsetko porobím a aj sexovat dokazem……ale ked idem po meste a vidim sa vo víklade tak ma ide šlaktrafit,,,,ja si vôbec nemyslím a ani sa necítim ,že som tučnááá,,,,,,preto by som chcela pochudnut ako ty,,,prosim daj mi spravne riešenie ako to dosiahnuť….dakujem Martina :-))
Miro Vesely 11. júla 2011
Martina tak čítaj. Na webe všetko je.
vemeno 14. júla 2011
stačí nejest nič až do želanej váhy:-)
patrícia 6. augusta 2011
Ja mám 16 rokov,prežila som šikanovanie,pretože mám nadváhu.Nenávidela som sa zato,aká som,kto som a čo som.Nemohla som sa vidieť v zrkadle.Chodila som zhrbená a obliekala som sa príšerne.No dnes už je so mna iný človek.Môj najväčší nedostatok považujem za prednosť a nehanbím sa za seba.Začala som veriť,že som niekto,kto nechce sedieť a ľutovať sa,ale ukázať svetu,že so slabosti sa dá urobiť prednosť.
mecenga 17. septembra 2011
Ja mam 16 rokov v oktobri 17… a doteraz som nemal žiadnu frajerku,mam problém sa rozprávať s ludmi proste ja na sebe vidím že niesom normalny, v škole som toho roku bol takmer vyznamenaný no čo sa tyka komunikacie tak to je zo mnou velmi zle proste neviem o čom sa mám rozprávať s kamarátmi max. ako sa máš čo si robil cez víkend … ale rožširenejšiu temú proste sa my nedari rozvinúť proste niečo sa opítam a kamarat na to odpovie a zase je ticho a mne sa nechce stale davať otázky prečo sa niekedy aj ostatný nezapoja do témy aj ked dam hociaku inú na žiadnu sa nechitia.tak isto ani nechodím von pretože nemám si čo povedať ked ja by som velmi chcel isť s kamaratmi von prostne ja si to sám nedovolím, ja fakt neviem čo budem robiť v živote
mecenga 17. septembra 2011
a ešte absolútne sa my vôbec nedarí biť medzi ľudmi biť nejaká autorita proste ja som pre osttných iba hnoj a moje slova su pre každého vietor aboslútne nič!!!!!!!!!!!!!!
pre MECENGA 4. októbra 2011
Taký chlapi ako ty, bud to nikekam dotiahnu , alebo nie. Je to len na tebe, podla mna ťa tvoji kamaráti ignorujú zato, že máš lepšie výsledky v škole. Prirovnal by som to k určitej selekcii osobnosti.
Nieje to fér.
Ale verím tomu že práve táto skúsenosť ti pomôže byť viac sebavedomý a v budúcnosti si budeš lahšie raziť cestu za autoritou a uznaním. Vieš hovorí sa : Mladosť,pochabosť.
Nevzdávaj to !
Držím palce :-)
mecenga 8. novembra 2011
Ahojte,už je to ovela lepšie spolužiaci aj kamarati ma začinaju mať radi a mame spoločnu reč som ovela štasnejši ako pred tím,a pekne vám ďakujem za vašu odpoveď. :-) Pekne sa majte,myslím ,že už túto stranku dnes mám na posledný krát otvorenú.. :-)
mecenga :-) 8. novembra 2011
Ahojte,už je to ovela lepšie spolužiaci aj kamarati ma začinaju mať radi a mame spoločnu reč som ovela štasnejši ako pred tím,a pekne vám ďakujem za vašu odpoveď. :-) Pekne sa majte,myslím ,že už túto stranku dnes mám na posledný krát otvorenú.. :-)
zuzi 1. januára 2012
ahoj pred 4 rokmi bolo moje sebavedomie celkom vysoké,ale ako sme sa prestahovali na dom tak som spadla úplne dole,
Bývali sme pred tím v meste na činžiaku 20 rokov:
Nechala som tam všetkych priatelov,kamaratky a teraz mi strašne chýbaju,,,,aj ked sa stretávame,,vo vnutri duše cítim že som stratila všetko,zostala som uzavretá,stále si niečo vyčítam a najhoršie sa to prejavuje už aj v práci,málo komunikujem s ludmi,dokonca aj s manželom,
Miro Veselý 1. januára 2012
zuzi poznám manželov, ktorí si postavili dom za niekoľko miliónov blízko za Bratislavou. Ani za rok odkedy sa tam nasťahovali ho už predali a sú nazad vo vežiaku presne preto. Prázdno, clivo.
Lenka 3. januára 2012
Dobrý den,mám problém ako aj niektorí tu,mám 15 rokov a problém s komunikáciou. S kamarátmi, ktorých poznám dlho a osobne, komunikujem dobre ale napríklad so spolužiakmi sa mi ťažko rozpráva.. Niekedy to ide,ale musím mať dobrú náladu alebo sa posilniť kávou..Kôli tomuto ma v tiede velmi neoblubujú,nevšímajú si ma,možno ani nevedia že tam som,čo mi ešte viac pošlapuje sebavedomie… Tiež aj napr. pri nakupovaní,pri pokladni,hovorím si v hlave,že budem hovoriť nahlas a aj tak mi to nepomôže,šomrem popod nos.A tiež mi to zabranuje chodiť von s ludmi ktorých nepoznám lebo viem že sa zatnem a bude to trápne ticho… Ďakujem.
Miro Veselý 3. januára 2012
Lenka skúste zvýšiť prax. Dajte si úlohu, že denne oslovíte 10 ľudí. Choďte do mesta a náhodne sa pýtajte na nejakú vec okoloidúcich, alebo v obchode na tovar. Čím viac praxe získate, tým menej vám bude vzácne hovoriť a mal by odpadnúť strach. Zvážte zapísať sa do hereckého krúžku, čítajte niekomu nahlas knihy… Ak to nepomôže, poraďte sa s psychológom.
Ella 1. februára 2012
Ahoj … mám 24rokov a môj problém trvá už asi dva roky,od kedy mám nového priatela.Pred tým som bola stále usmievavá,optimistická,komunikátívna,no hlavne sebavedomá.Obklopovali ma ludia,ktoých som mala rada a ktorý mi to vedeli aj opätovať.Moje sebavedomie bolo na mieste,proste som bola šťastný človek.Zmenilo sa to v tej chvíli,ked sme spolu s priatelom začali bývať u svokrovcov(čo by zalúbená ženská nespravila pre svojho chlapa??).Ako čas plynul,tak som si postupne začala uvedomovať,že dievča z mesta na dedinu asi nepatrí.Odsudzovali ma,ako to preháňam s tým mojím sebavedomím,hlavne im vadil môj zdravý pohlad na život,kde aj žena nosí nohavice.Prečo by som mala čušať,ked sa mi niečo nepáči??,ako mi jazyk narástol a ako som bola sebavedomá a komunikatívna,tak som si zároveň svoj názor aj vyjadrila??!!Moje sebavedomie sa stratilo po roku a pol spolužitia na dedine u svokrovcov.Neustále výčitky z priatelovej strany,nepochopenie a hlavne podceňovanie mojej osoby(to mi dalo zabrať),,všetko,čo som povedala a spravila bolo zlé,ešte aj cudzie chyby boli neraz hodené na moje plecia!…A teraz??Trištvrte roka už bývame samí dvaja,v prenajatom bytíku,neklape to a som nešťastná.Jednoducho som to už neni JA!!!Komunikácia s priatelom a aj so známymy je na bode mrazu,moje sebavedomie je totálne pošliapané…nechodievam sa von baviť,vyhýbam sa ludom,s ktorými som fungovala každý deň,stále som nervozna,hanbím sa,neviem vyjadriť svoj názor a hodne som pribrala!Najprv som si to neuvedomovala,až mi pred nedávnom jedna moja dobrá kamarátka povedala,(po dlhom čase,pri posedení pri kávičke),že som strhaná,že som sa proste velmi zmenila,a pýtala sa ma: kde je tá stará dobrá Ella!!??,,Mala pravdu, neraz som sa pristihla pri tom,ako radšej sedím doma s nechuťou a zhováram sa sama so sebou!!Ale teraz to už viem,že som sa do seba uzatvorila,lebo mi to niekto povedal,jednoducho mi niekto pripomenul kým som bola… Dosť mi tým ublížili,pretože obnovili niečo nepríjemné z môjho detstva,,jednoducho mi znova zničili moje dlho budované sebavedomie …
Asi to bude trvať zase dlho,pokým sa zmôžem ešte na niečo nové,,dúfam,že sa raz vráti to moje lepšie Ja ,to moje pošliapané sebavedomie…… :-(
Miro Veselý 1. februára 2012
Ella aj keď niektorí známi autori tvrdia, že sebavedomie si určí človek sám, ja si myslím, že okolie dokáže napáchať veľa škody. Je dobré, že ste situáciu takto popísali, spravte z toho závery, pretože je možné, že vám niekto vo vašom okolí zámerne, alebo nevedomky ubližuje. Môže ísť aj o manipulatívnu osobnosť tam bývajú podobné prejavy. Skúste niekde v antikvariáte, alebo na internete zohnať knihu „Nenechte sebou manipulovat“ Isabelle Nazare-Aga.
Júlia 18. februára 2012
Viem o čom píšeš.Od malička som sa snažila byť vzorným dieťaťom,naši radi používali vetu,,nemajú so mnou žiadne problémy“.Bola to pravda,nič som nechcela,nevyjadrovala som svoj názor,už vôbec nie svoje túžby.No aj tak som prežila osamelé detstvo.Osamelé a plné strachu.Dnes mám 49 som 29 rokov vydatá za muža do ktorého som bola síce zamilovaná ale ktorý o mňa vôbec nestojí.Celý môj život som podriadila jeho náladám.Robila som všetko tak aby sa nerozčuľoval, riešila som všemožné problémy len aby som sa vyhla konfliktom pretože od detstva sa bojím hádok a naivne som si myslela, že ak budem dobrá a milujúca bude aj on taký ku mne.ale nefunguje to tak!Nemám priateľov,dnes už ani prácu, v spoločnosti sa cítim úplne stratená,takže ani nikde nechodím a hoci sa hádame minimálne, nemáme si čo povedať.Najhorší je spôsob jeho ignorancie a ľahostajnosti ku mne a všetkému čo mu hovorím a nenávisť ktorú vie prejaviť len čo má pár pohárikov v sebe.Mám pocit,že celé roky som vjeho očiach čítala aká som neschopná,nemožná,hlúpa.Mám 49 a zúfalo sa snažím nájsť svoju osobnosť.Neviem či to dokážem,celý môj život som nepoznala lásku či podporu nepoznám,čo je to vyplakať sa v niečijom náručí.Pridlho som presviedčala samu seba ,že nič nepotrebujem, že všetko je moja vina.Neviem,či sa toho raz zbavím ale mám úžasných synov a cítim,že moja čoraz utrápenejšia a smutnejšia nálada nás od seba vzďaľuje.A to je zlé!!Preto, vzoprite sa kým máte na to dosť síl, každý má právo žiť,dokonalý aj menej dokonalý, máme svoju cenu aj keď sa naše okolie snaží tváriť, že ju nevidí,že jej niet…
Žofka 12. mája 2012
Ahojte. Ja som od mala nemala žiadne sebavedomie. Detstvo bolo ťažké a rodičia mali, čo robiť sami so sebou. Dnes, už mám 32 rokov a je to veľmi ťažké. Ľudia sú strašne zlý a každý závidí aj nos medzi očami. Stretávam sa každý deň s ľuďmi, ktorí majú sebavedomie na rozdávanie. Skor sú to chrapúni, ktorí nemajú správania. Myslia si, že čím budú viacej zvyšovať hlas tým sú lepší. Stále len zhadzujú a možete byť ako dobrý zhodia vás aj zo schodov. Horších zatracujú, lepších ponižujú. Najhoršie je, že som s nimi každý deň a nedá sa od toho ujsť. Rozmýšlala som aj nad odbornou pomocou, ale čo ak ma niekto uvidí…Nemám na výber a keď to na mňa moc dolahne začnem hľadať pomoc na internete, nejaké tie rady. A tak to ide stále dokola. Zachvíľu zostarnem a bude zo mňa stará babka bez sebavedomia bez úcty sama k sebe aká som len na nič.
jana 12. augusta 2012
ahoj.
neviem,ci som na spravnej adrese,ale vyskusam..ja mam 25 rokov a stale neviem,co od zivota ocakavam..teda viem,ze nieco velke(teda pre mna)rada by som vedela v com mam potencial..ale ako to mam zistit??bavi mam milion veci,avsak nic ma nedokaze udrzat..
Miro Vesely 13. augusta 2012
jana prečo by niečo malo držať vás? Držte to vy. Ak vás niečo baví a chcete v tom dosiahnuť výsledky, musíte sa sústrediť na jednu vec a tej sa potom držať dlhodobo.
Čo očakávať od života? Očakávať môžete, čo za program dá televízia. Život je lepšie riadiť. Určite si čo chcete dosiahnuť a potom na tom pracujte. Potenciál máte v tom, čo viete, čo vás baví, v čom ste lepšia ako ostatní a je možné, že by vám to zarobilo.
jana 18. augusta 2012
dakujem,za vasu odpoved!no,ako mam prist k tomu co ma naozaj bavi???ked dnes ma bavi to,zajtra sa prebudim a hlavou mi ide milion dalsich veci???ja proste citim,ze by som mohla nieco zacat,ale potom akoby som sa zabrzdila a koniec..nedokazem pokracovat…mam strach alebo co..
Miro Vesely 18. augusta 2012
jana ak prelietate z témy na tému a stále vás baví niečo iné, tak možno ešte treba čakať a pozorovať. keby to trvalo pridlho, stojí za úvahu poradiť sa, existujú kouči, ktorí môžu pomôcť zorientovať sa.
jana 23. augusta 2012
dakujem velmi pekne.a kde su ti kouci alebo ako ich najdem?
Miro Vesely 23. augusta 2012
jana google. https://www.google.sk/search?hl=&q=osobný+koučing
Viera 24. augusta 2012
Dobrý deň,
Volám sa Viera a mám 19 rokov. Od detstva sa so mnou život nijako nehral a stále som musela bojovať s jeho nástrahami. Keď som mala sedem rokov, začala som hrať tenis a už po prvých tréningoch som zistila, že sa odo spoluhráči odo mňa stránia a odťahujú. Nikdy som nerobila nič zlé, bola som len tichá. Lenže ako to už v kolektíve býva, niekto musel zostať odstrčený. A čierny Peter som bola zrazu ja. Začali ma šikanovať, vysmievať sa mi kvôli môjmu vzhľadu, kvôli mojim názorom, vraveli mi, že som hlúpa a najhoršie na tom bolo, že môj tréner (už bývalý tréner) ich v tom podporoval. Odísť z klubu som nemohla pretože som milovala tenis viac než svoj život a nechcela som im urobiť tú radosť, že by som bez boja odišla. A prispel k tomu aj fakt, že som išla študovať na Športovú školu a títo ľudia sa stali mojimi spolužiakmi a boli nimi až po dobu 8 rokov. Asi 12 rokov dokopy som si prechádzala peklom, šikanou, zosmiešňovaním … a v živote ma sklamalo veľmi veľa ľudí. Najviac ma to samozrejme ranilo vtedy, keď to boli ľudia, od ktorých som to najmenej čakala, ktorým som verila najviac. Mala som asi 7 trénerov a každý mi ukázal, že mu môžem veriť, nabaláchal mi do hlavy, že mám talent a potom ma odkopol. Len tak. A každý mi hovoril, že sa nemám pozerať do minulosti. Lenže to nešlo pretože každý tréner spravil to isté. A teda, keď som zabudla na toho prvého trénera a prišiel druhý, tak spravil znovu to isté. Takže sedemkrát sa opakovalo to isté len s inými trénermi. Stále sa mi to obnovovalo … lebo to malo úzku súvislosť … Keď som bola malá, bola som extrovertná, veselá, komunikatívna a stále som sa smiala. Taká kopka šťastia. Avšak po tomto, čo som si prežila sa zo mňa stal melancholický introvert, ktorý sa schováva do svoje čiernej ľadom obalenej ulity, ktorý rád odbíja ľudí sarkastickými poznámkami a nachádza šťastie vo svojej samote. Cítim sa ako Doktor House vo svojom seriáli alebo ako Severus Snape z Harryho Pottera … úplný opak môjho veselého detského ja. Navonok pôsobím ako kus ľadu, ale vo vnútri som citlivý človek, ktorý o sebe pochybuje a je dosť neistý. Len som sa naučila skrývať svoje emócie. Rada chodím po málo frekventovaných uliciach, pretože všetci po mne čumia. A ja si to nenahováram proste idem po ulici a vidím, že všetci čumia, niektorým opätujem pohľad a oni aby prestali čumieť, tak drzo čumia ďalej. Neviem ako si stáť za svojim názorom aj keď viem, že mám pravdu, stále ma však aj človek z nižším intelektom dokáže preargumentovať a dať mi najavo, že ja som tá sprostá a pritom to tak nie je. Môžete mi poradiť, prosím?
Miro Veselý 24. augusta 2012
Viera obávam sa, že zo životného príbehu je dosť ťažké zložiť akékoľvek rady. Myslím, že by bolo treba skôr dialóg, ako radu a tak by som odporúčal skôr navštíviť niekoho, kto sa profesionálne venuje riešeniu problémových životných situácií, napríklad psychológa.
Alina 4. septembra 2012
Ahoj. Mam taky sen. Chcem sa vozit v novom peknom aute, mat vela krasneho oblecenia, zit na vysokej nohe a mat hojnost vsetkeho. ..(: moj problem je ten, ze som trpela komplexami a aj depresiami-mala som pocit menejcennosti a neschopnosti, ale dokazala som si, ze mam pevnu volu a viem, ze ked nieco naozaj velmi chcem, tak to zvladnem-napr.bola som tuha fajciarka a jedneho dna som si povedala dost a trva to uz vyse 2 rokov. Chcem pokracovat takto dalej, ze sa zatnem a podari sa mi vela veci, ale casto ma ovladne strach a pocit viny, ze ci je to naozaj spravne, ze ci robim dobre. Snazim sa pestovat svoju tvrdohlavost, lebo ona ma vedie ku dokonceniu ciela. Od kedy citam knihy na zvysovanie sebavedomia atd., tak som sa stretla s negat.hodnotenim, ze sa povysujem nad inych, ze idem po peniazoch, ze vela vymyslam, ked si chcem nieco kupit, alebo ked chcem nieco urobit. Nechcem nikomu ublizit a ani sa tak necitim, ako ma vidia oni, ale ja nechcem zit vo svete, kde je nedostatok penazi, kde kazdy rozmysla nad chorobami a upada na duchu. Presla som si tym a viem, ze tam uz padnut nechcem. Kazdy si vytvarame svoj vlastny svet a ja ho chcem prezit naozaj krasne, ale negativne postoje ma ubijaju, je to vo mne, alebo ti ludia su naozaj este viac zakomplexovanejsi , ako ja? ..(: Trvalo mi dlho, kym som si vybudovala, ake take sebavedomie ale zavistlive pohlady a ohovaracky mi nerobia dobre a pochybujem o vela veciach. Prosim o radu, ako dalej…Dakujem
Miro Veselý 7. septembra 2012
Alina veľmi ťažko je dať akúkoľvek radu, toto by bolo na dlhší rozhovor. To že sa okoliu nepáči že sa povyšujete by bolo dobré skúmať. Nevieme, či sa správate zle, alebo je chyba v okolí. Ak ste namyslená, tak to nie je dobré. Nikto nemá rád namyslených. Na druhej strane je možné, že vy ste celkom v poriadku a ak máte peniaze, niektorí ľudia to jednoducho nezvládajú. Ohováračky, kritika sú ich formou sebaobrany. V takom prípade je vhodné zmeniť spoločnosť na ľudí, ktorí majú viac a nebudú teda závistliví.
V takomto nejasnom nastavení by som odporúčal, navštívte psychológa, alebo osobného kouča. Jedna konzultácia a môžete sa posunúť. To, že chcete veľa peňazí je celkom v poriadku, ale ak pôjdete „cez mŕtvoly“ tak budete mať málo priateľov a to vám potom tie peniaze a veci nepomôžu.
nobody 11. novembra 2012
Ak existuje niekto, kto má vysoké sebavedomie, musí existovať niekto, kto má nízke sebavedomie. To je podmienka. Znamená to, že zvyšovanie sebavedomia u jedného, spôsobuje jeho znižovanie u druhého. Ale, čo je sebavedomie? Snáď by to malo byť vedomie seba samého, vedomie že som. A to je celé. A keď niekto prehlási, že má nízke sebavedomie, znamená to že existuje menej? Alebo opačne, že existuje viac?
To čo považujeme za sebavedomie, v skutočnosti nie je sebavedomie. Omylom tento pojem dávame do súvisu s mierou presvedčenia o pravdivosti vlastných ideí, názorov. Každý si niečo myslíme a ten kto je o svojich názoroch presvedčený pevne, je schopný potom ísť za svojim cieľom agresívnejšie. Takže je to otázka pravdivosti osobných názorov a významu prianí na nich založených. Položme si teda otázku: Sú naše názory pravdivé, alebo sa o ich pravde iba domnievame? Poctivým skúmaním zistíme, že ani jeden názor nie je fakt. Preto samu hovorí aj názor. Názor je len domnienka.
A tieto domnienky sa podieľajú na našej identite, ktorej hovoríme JA. Inak aj EGO. A ego je tým silnejšie, čím viac sa domnieva, že jeho domnienky sú pravda. A teda silnejšie ego ide za svojim a stretáva sa pri svojej snahe s inými egami. Nežijeme v izolácií a to si treba uvedomiť. Každé ego chce to svoje a záleží na miere kvality ega, či si presadí to svoje. Ale keď si presadí svoje, blokuje tým iné ego. A my ľudia tomu hovoríme, že vyššie a nižšie sebavedomie. No správne by malo byť – sebanevedomie.
Čím viac zvýšime svoje tzv. sebavedomie, tým viac ho iným znížime. Ak by všetci teoreticky dosiahli vysoké sebavedomie, už by to nebolo vysoké sebavedomie, iba sebavedomie, pretože by tam nebolo rozdielu. V takej situácii si však človek rýchlo vymyslí iné názory, hodnoty – ciele.
Je to všetko bludný kruh, takýmto spôsobom uvažovania ho iba upevňujeme. Jeho ukončenie a sním späté ukončenie utrpenia spočíva v porozumení tomuto problému a porozumení čo sú skutočné hodnoty.
Veľa zdaru :)
Lenka 18. novembra 2012
Ahoj,
mam 30 rokov a mam taky problem, ze si neverim a myslim si o sebe ze som neschopna a strasne sa cervenam co mi velmi zneprijemnuje zivot. Neverim si v tom, ze sa bojim komunikovat s novymi ludmi, ale aj s ludmi na ktorych nazore mi zalezi. Napriklad ti ludia ktori su mi viac-menej ukradnuti, na ktorych nazore mi nezalezi s ktorymi sa bavim zo slusnosti a som k nim odmerana, napr. dvaja z mojich kolegov s ktorymi musim vychadzat kvoli praci, tak to rozpravam tak ze rozpravam a mi je jedno co im poviem a co si o mne pomyslia, a tito kolegovia sa o mne vyjadrili ze som super baba, ze nemaju so mnou problem. To je sice pekne ze sa tak vyjadrili, ale mne je to jedno lebo od tych ludi na ktorom nazore by mi zalezalo to cakat nemozem. A ked niekoho takeho len stretnem a sa na mna len pozrie, hned sa zacnem cervenat. Hlavne co stretavam novych ludi, tak mam strasny problem s nimi komunikovat, stale som ticho cervenam sa cele stretnutie, co mi je strasne neprijemne, a viem zo seba horko tazko vychrlit jednoslovne odpovede. Neviem ci je to tym ze sa tak snazim aby si ma oblubili, a chcela by som aby sa napriklad nejaky kamaratsky vztah vytvoril tak to nejde, a ked si spätne premietnem ako som sa chovala napriklad pri tom stretnuti tak som sa vobec nepoznavala, nebola som to ja. Ale neviem preco nedokazem byt sama sebou. A neschopna si myslim o sebe ze som preto, lebo pracujem v jednom zavode na najnizsej pracovnej funkcii aka tam je a pred 5 rokmi som dokoncila vysoku skolu a vobec sa nedokazem odrazit odo dna. Na tom oddeleni je priblizne 35 ludi a ja jedina som tam s titulom, co si vsetci zo mna len utahuju a robia si srandicky zo mna, co moje sebavedomie sa potom len znizuje a stale si hovorim ze som neschopna nic nedokazem a vsetci sa zo mna len smeju. A samozrejme ze mam popodavane ziadosti, ale zo vsetkych tych ziadosti sa mi ozvali len z jednej firmy, co ma pozvali na pohovor, co dopadlo katasrofalne, lebo len co som prisla na pohovor do miestnosti hned som ocervenela a strasne sa mi triasol hlas a uplne som posobila nesebavedomo. S vyzorom je to u mna celkom v poriadku, nemam ani nadvahu, ani skareda nie som ale zase ani modelka nie som, myslim si ze vyzeram uplne normalne, s tym si starosti nerobim, trapim sa a ubija ma to ze sa neviem presadit ako aj v praci tak aj v osobnom zivote, ja potrebujem aspon trocha nadobudnut sebavedomie, ale neviem ci to dokazem, co teraz znamena ze si vobec neverim.
Miro Veselý 18. novembra 2012
Lenka to čo popisujete ukazuje na dve veci. V prvom rade na to, aká dôležitá je v živote komunikácia – ak je tam chyba, spravidla človek nedostane dobré príležitosti a práce. No a druhé, že zrejme máte naozaj veľkú trému, či neistotu. Asi po tom všetkom vám až príliš záleží na tom urobiť dobrý dojem a to sa potom správa kŕčovito aj profesionál. Ľahké by bolo radiť aby ste si z toho nič nerobila. To asi nepôjde. Robíte si, lebo ide o veľa. Druhá možná rada by bola dať si za úlohu denne osloviť jedného človeka. A to tak, že zajtra dvoch, napozajtra troch… S cieľom aby ste sa naučili osloviť ľudí trebárs v obchode na ulici. Cvik robí veľké zázraky. Postupne tam skúsiť pridať aj ľudí, ktorí by už mohli spadať do sféry dôležitejších. Nájdite si nejakú tému, ktorá by mohla zaujímať vašu predstavenú a povedzte jej to. Posledný trik môže byť ak ako úplne prvú vec poviete pravdu – nehnevajte sa, záleží mi na tom aby som vám niečo povedala normálne, ale ja mám hroznú trému, že sa to nepodarí a oberiem vás len o čas. Budete prekvapená ako veľa ľudí vám okamžite vyjde v ústrety a pomôže prelomiť ľad. Nuž a nakoniec – poraďte sa s psychológom. Môžu vám pomôcť natrénovať vhodné správanie.
Lenka 18. novembra 2012
Dakujem za odpoved, aj som rozmyslala, ze sa poradim s nejakym psychologom, ale doteraz som si myslela, ze to nie je az take vazne ze s tym musim zit tak ako to je, cim som premarnila uz dost casu, ale naopak musim s tym uz nieco konecne urobit, nechcem si neskor vycitat ze som premarnila aj zbytok zivota.
Este raz dakujem.
Miro Veselý 18. novembra 2012
Lenka všetko, čo komplikuje sebarealizáciu je vážne. Nie, nemyslím teraz že by ste vy mali nejakú vážnu poruchu – to môže byť nejaká maličkosť zvyknutá ešte z detstva. Ale následky sú vážne ak sa nemôžete pracovne realizovať. Psychológov je veľa, skúste ich zopár, určite sa nájde riešenie. Ideálne by som radil poohliadnuť sa po skupinovej psychoterapii, tam sa tento druh ťažkostí niekedy rozplynie ako kocka ľadu v horúcej vode.
Bachyňa 29. novembra 2012
Mily Miro !
Vypocula som si dnes Vase CD, je fajn. A dozvedela som sa na Vasich strankach, ze detstvo dost ovplyvnuje správanie a sebavedomie v dospelosti. Ja som dospela uz dost, mam 50 rokov, sebavedomie na nule. Ano, domyslate si spravne, mam 95 kg pri 167 vyske. V detstve som straila otca, ked som mala 3 roky. Zila som s matkou, ktora bola prisna. Ako decko som bola obezna, spoluziaci sa mi rehotali, tucibomba bolo este polichotenie. Navyse som bola velmi fyzicky vyspela a mentalne tiez som prevysovala spoluziakov. Same jednotky bola samozrejmost. Nikdy som sa vsak nevedela chovat v kolektive rovesnikov. Bola som utiahnuta, nerozumela som hudbe typu Beatles, lebo pocuvat to bol podla mojej mamy hriech.Vedela som spievat len Vslzach maticka sedela casto vzdychlo sa jej /o Bohu/ Ked som toto zaspievala na hudobnej, ucitelke spadla sanka a namiesto uspechu totalna hanba, ktoru som nechapala. Potom soom zacala ŽRAŤ. Tajne, lebo matka vsetko strazila. Jedla som aj praskove mliecne pudingy, keksy, vreckove slo na jedlo. Vliezla som do ulity. Ked som chcela z nej vyliezt, tak som si vymyslala naivne historky, z ktorych som mala vyjst ako hrdinka, ale vysla som z toho ako krava. Sama pred sebou som sa hanbila. Vydala som sa, ale ani neviem ako. Mam dospele deti, ale stale nieco hladam. Nic som nedokazala, hanbim sa za svoje povolanie ucitelky, ktore robim nerada, davam len same dobre znamky, aby som nemala problemy. Ako z toho von ? Stale sa citim dost naprd.
Vy mi urcite porozumiete.
Miro Veselý 30. novembra 2012
Bachyňa porozumieť nie je problém, len ťažšie je hľadať riešenie ako spraviť, aby ste sa cítili menej naprd. V našom veku (sme takmer rovesníci) sa už zmeny robia veľmi ťažko pretože máme všetko v živote pevne nastavené. Ak by mali zmeny prísť, museli by sme začať meniť tie najbežnejšie veci. Skúste v rámci takého pokusu vyhľadať psychológa, alebo psychoterapeuta. Prípadne životného kouča. Dobre vedený rozhovor vám môže významne pomôcť zadefinovať, čo by ste chceli a ako by sa to dalo začať dosahovať. Odborník vie dávať dobré otázky a počúvať – vy sama dokážete nájsť to najlepšie riešenie. Snáď sa to podarí.
Alena 30. novembra 2012
Bachyňa. Podobné problémy majú viacerí. Nemáte sa za čo hambiť. Je ťažké radiť lebo všetci poznáme nespravodlivosť okolo nás. Málokto o tom hovorí ako to vyriešiť. Ludia si radi robia posmech z druhých, ubližujú, prekrúcajú veci pomáha im to cítiť sa lepšie. Druhí z toho majú depresie. Kamarátka hovorila že keď je v spoločnosti ludí s ktorími sa necíti dobre tak sa obrní a nevyhladáva takých ludí. Horšie že niekedy človek nemá na výber musí s nimi pracovať musí s nimi vychádzať. Oni chcú mať svoje požiadavky voči ostatným namiesto toho aby si pomáhali. Niekedy pomôže vyhladať ludí ktorí premýšlajú inak, vedia pochopiť, povbudiť tešiť sa z pekných vecí z koníčkov. Možno by ste mohli sa venovať neakým koníčkom, na neakom kurze ,robiť to čo vás baví, pomohlo by vam to mať lepšie myšlienky, zabudnúť na starosti s ostatnými priatelmi. Hoci občas sa nedá prehliadnuť čo sa deje, lebo je toho vela. Každý rieši neaké problémy.
Bachyňa 30. novembra 2012
Mily Miro, mila Alena !
Dakujem Vam za rady. Dnes som sa rozhodla, ze budem naozaj musiet menit tie najbeznejsie veci, i ked pojdem proti prudu.
Takto zostat nechcem. Nebola som za ziadnym psychoterapeutom, akosi som si viackrat pocuvala Vase motivacne CD. Vsetkych som vypiplala, robila sluzku rodine, posluchala despotickeho manzela. Dnes som sa rozhodla. DOST. Budem pracovat na sebe, i ked mam 50.
V prvom rade chcem schudnut, lebo od toho sa vsetko odvija, myslim si. Je to beh na dlhe trate, ale mam akysi ciel. Do leta dam aspon 10 kg dolu. Velmi ste ma chytili za srdce tym, ze clovek sa zaobera balastom typu stupidne programy v TV, oriesky a chipsy, ktore maju prekryt prazdno v dusi. Miro, dakujem, ani neviete, ako ste mi pomohli. Padli mi klapky z oci a zacinam spoznavat svoju cenu. Majte sa krasne a fakt mi drzte palce a poplujte ma pre stastie.
Miro Veselý 30. novembra 2012
Bachyňa držíma palce a dajte vedieť ako sa darí. To chudnutie je ako cieľ zaujímavé, radím cieliť širšie. Zdravší životný štýl celkovo. Zrušiť televízor je skvelá vec, ja som už pár rokov celkom bez. Spočiatku to chvíľu chýba ale zrazu si nájdete kopu nových programov v živote a potom sa čudujete, ako druhí stíhajú toľko času minúť.
Bachyňa - už nie 1. decembra 2012
Mily Miro ! Uz nechcem nick Bachyňa. Tak ma volali v škole, je to samica od diviaka. Čiže sviňa. To predsa nie som ja.
Nie som ani femme fatale, ale kupila som si zositok a pero, oddnes zacinam naozaj novy zivot. Dam Vam vediet, lebo Vy ste ma nakopli. Som Vam vďačna. Televizor mam, ale budem velmi selektovat, co pozeram. Nie len cumiet na bednu bezprizorne.
Uz teda nie Bachyňa. Budem pod menom Augustina. /nie je moje prave, je to len nick./ Prajem Vam vela energie, ludia Vas potrebuju. Ozvem sa, ako mi to ide !
Miro Veselý 1. decembra 2012
Augustina, toto je skvelé rozhodnutie. Nick sa mi od začiatku nepáčil, takže vidím, že na to idete zgruntu. Verím, že sa dostanete k rýchlym výsledkom.
Augustina 1. decembra 2012
Aj ja si myslim, ze to pojde. Tesim sa z toho, ze to dokazem. Ozvem sa Vam 21.12. Zatial mi drzte palce. Musim si upratat aj vo vztahoch a rozdelit ludi na pijavice a manipulatorov na jednej strane /to mam od Vas/ a tych normalnych. Davam si posielat aj mailom Vase rady. Asi mi Vas poslal Pan Boh !!!!!
Augustina 7. decembra 2012
Mily Miro !
Naozaj som to zobrala zgruntu. Objednala som si už Vašu druhu knihu. Jedna bola o chudnuti, teraz som poslala objednavku na tu o sebavedomi. Ludia sa ma pytaju, co sa to so mnou deje. Mam dole 5-6 kg. Vdaka !!! Este sa ozvem.
Miro Veselý 7. decembra 2012
Augustina ďakujem za dôveru. So sebavedomím je práca zdĺhavejšia, ale držím palce. Je dobré kombinovať prácu na sebe takto do hĺbky. Nech sa to vydarí.
Natália 14. decembra 2012
Dobrý večer, každý mi hovorí, že mám nízke sebavedomie, som veľmi sebakritická, podceňujem sa. Zhodnotil to tak aj psychológ, u ktorého som robila psychotesty. Potrebovala by som nejakú knihu o sebavedomí a ako si ho zvýšiť. Akú by ste mi odporučili? Ale prosím nie knihu, ktorá je zameraná na POZITÍVNE MYSLENIE (dosiahnuť všetko len myšlienkami). Všade nachádzam len také. Určite existujú aj iné. Vďaka
Miro Veselý 14. decembra 2012
Natália v knihe sebavedomie do vrecka (jej text je aj na týchto stránkach čo práve čítate) popisujem postup ako potom, čo sa tie myšlienky začnú robiť máte začať aj konať. Myšlienkami to začať musí, s tým nepohneme, ale následne treba akciu. Prejdite si články v sekcii o afirmáciách.
Augustina 22. decembra 2012
Mily Miro !
Slubila som Vam, ze sa ozvem 21.12. Je sice den po, ale ozyvam sa. Tak veci sa maju takto : Mam dole 9 kg. Su to takmer dve konfekcne cisla. Je to vidiet. Snazim sa kazde susto, co si nesiem do ust zdôvodnit, ci vlastne chcem. Ak mi rozum odpovie, ze DOST, viac si nedam. Som prisna na seba, uplne ina ako predtym. A naozaj aj to myslenie je ine. Nemotivuje ma nejaky chlap, ako to u zien byva, ale zdravie. Mam nabeh na cukrovku, tak naozaj nechcem. Dnes peciem vo velkom, ale ani nekostujem. Nejako mi to nechuti uz. Mslim, ze zazivam take male vitazstvo nad sebou samou.
Vdaka Vam, Miro !
Prajem Vam krasne a pozehnane Vianoce a vsetko dobre v novom roku. A dakujem. S uctou L.
Miro Veselý 22. decembra 2012
Augustina ďakujme za report, verím, že takéto výsledky mnohých budú inšpirovať. Je fakt, že samotné koštvoanie pri pečení často stačí na to, aby sa zjedlo viac, než treba. Nech vám to vydrží.
Linda 15. januára 2013
Dobrý deň. Mám 15 a mám problém s komunikáciou s inými ľuďmi. Normálne sa rozprávam len s pár kamoškami ale ako náhle idem von s niekým cudzím je to prvý a posledný raz. Pretože som celý čas ticho maximálne odpoviem len na otázky to je všetko. Zmením hlas a šomrem si po pod nos . Je mi to trápne. Snažím sa rozprávať ale nejde to. Proste neviem o čom mám rozprávať neviem dať nejakú tému nič. Keď mám možnosť sa s niekým zoznámiť som zase ticho. Vždy si poviem že už budem rozprávať ale nedá sa to. Všetci v mojom veku sú výrečný nehanbia sa ničoho len ja som taká. Psychológa navštíviť nechcem pretože viem ako to dopadne. Nepoviem aký mám problém pretože začnem sa zakoktávať pretože sa nebudem vedieť vyjadriť alebo zo mňa nevíde nič pretože sa ešte k tomu aj hanbím. Už neviem čo mám robiť. Mala som milión možností aby som začala konečne rozprávať s niekým ale vždy to dopadne rovnako aj keď sa snažím. Proste sa nedokážem zapájať do ničoho. A to nie je len s cudzími ľuďmi ale niekedy aj s takými ktorých poznám. neviete ako to mám konečne prekonať? Bojím sa že sa to so mnou bude ťahať celý život , už neviem čo robiť takto to ďalej nejde :( :(
Miro Veselý 15. januára 2013
Linda začnime tým, že na svete sú aj ľudia hluchonemí a tí tiež veľa nenahovoria. Takže žiaden strach. Druhá vec je, že asi máte trému, alebo strach, že sa znemožníte. Alebo možno iný dôvod prečo nehovoríte. Možno nemáte o čom. Ťažko vám poradím takto naslepo. Nezaškodilo by vypátrať aká je príčina a v tom jej psychológ vie pomôcť. Kľudne úvodné sedenie spravte tak, že psychológovi (alebo psychologičke) napíšete čo vás trápi. Pochopí to a možno prvé sedenie môže prebehnúť aj písomne.
Druhá vec je prax. Akákoľvek príčina nehovorenia tu je, ak chcete začať hovoriť potrebujete dve veci. Cvik a slová. Cvik dosiahnete tak, že začnete vyhľadávať čo najviac ľudí a trebárs sa ich niečo spýtajte. Neskôr oslovujte aj známych. Dobrý tip: ak viete, že niekoho zaujímajú papagáje, tak keď nájdete o papagájoch článok zavolajte mu a povedzte mu dvoma troma vetami čo ste sa dozvedeli s tým, že ho to môže zaujímať. To je prax. Na ňu je dobré mať ale prípravu – tie slová. Potrebujete slovnú a tématickú zásobu. Tú získate najlepšie čítaním kníh. Pestré témy. Môžete čítať audioknihy keď chodíte po meste so slúchadlami. Slovná a príbehová zásoba vám dá témy a vety. Prax vám dá odvahu a skúsenosti vás naučia že po pár rokoch (tieto procesy sú veľmi pomalé) dokážete veľmi suverénne povedať čo potrebujete. Ktovie, možno sa stanete vyhľadávanou rečníčkou. Držím palce.
Adriana 27. marca 2013
Dobrý deň, mala som sebavedomie v poriadku, ale ako som začala pracovať
V čisto ženskom kolektíve, tak mi postupne sebavedomie klesalo, neustálym
ohováraním, urážkami a podceňovaním . Kolegyne sú jednoduché ženy,
ktoré nezvládajú často ani prácu s počítačom a chodia sa ma pýtať. Keď
Im pomožem, potom som na pretrase, aká som hlúpa. Najnovšie sa obúva
do mňa aj šéfka a vyslovene hľadá každú chybičku. Ak nenájde, tak mi aspoň
vynadá koli tomu, že som si zle cvikla obed, proste ma šikanuje. Mám už
svoj vek, ale veľmi dobre som pochopila, že sa ma chce zbaviť. Neviem, čo
ďalej, to už nie je ani o sebavedomí, ja som už psychicky na dne. Mám odtiaľ
odísť, ale ako si nájdem robotu, keď mám 51 rokov a sebavedomie na nule?
Miro Veselý 27. marca 2013
Adriana to je veľmi ťažká otázka. V našom veku sa už iná práca môže hľadať dosť ťažko. Takže človek zváži zmeny. Na druhej strane zlý kolektív vie zdeptať a ničiť sebavedomie, takže určite by som radil minimálne sa poohliadnuť po iných miestac, aký by o vás bol záujem. Kolektív kde sa ľudia podrážajú a neschopní víťazia nie je len zdroj zdravotných problémov, ale aj cesta do kelu pre firmu kde sa to deje. Takže aj perspektívne môže taká práca byť problém, lebo do firmy kde je taká atmosféra schopní neprídu.
soňa 15. mája 2013
Dobry den,,,ja mam tento problem uz niekolko rokov,,,viem,ze ludia niesu rovnaky,,kazdy robi,to co vie,,ja sa tak isto snazim mat aspon trosku sebavedomia,ale neviem ako na to,,ked sa citim ako tak lepsie,,pride niekto,kto ma presne povedane zhodi a duplom pred niekym,prave ked to necakam,,ja vobec neviem reagovat,napadne ma to vzdy az doma,ked o tom rozmyslam,,..potom si hovorim,nabuduce ,ked ma takto niekto zhodi,urazi poviem toto…a vzdy to iste dokola,sklopim hlavu…
Miro Veselý 15. mája 2013
Soňa pocit že vás niekto zhodí, alebo urazí naozaj signalizuje, že asi dávate veľa pozornosti tomu čo si o vás druhí myslia. Rýchla reakcia je klasika, to máme asi všetci okrem profesionálnych moderátorov, že lepšia odpoveď nás napadne až doma. Skúste zvážiť, či je vôbec možné aby vás niekto „zhodil“. To všetko sa deje len na úrovni pocitov. Možno vás ten človek ani nezhodí, možno len nepovie čo chcete počuť. Hľadajte taký prístup, kedy ste nezávislá na tom, čo o vás niekto povie. Nemá to žiadny vplyv na to, čo sa deje.
soňa 15. mája 2013
dakujem krasne za odpoved..Je pravda,ze davam velmi na to,co si o mne druhy myslia.velmi ma trapi,ak mi niekto cudzi povie,ze on to takto nerobi,ze on by to robil inak,,…potom mam pocit,ze vsetko robim zle,,,snazim sa vhybat situaciam,kde ma moze niekto ponizit,zial neda s to..vzdy sa najde niekto.niekedy nemam chut ani vyjst z domu
Miro Veselý 15. mája 2013
soňa tak to sa vám oplatí s tým niečo robiť. Idete proti sebe. Ľudia ak vidia že takto reagujete tak vás budú vždy dráždiť, aj naschvál. Aj keď riskujem, že to budete považovať za zhodenie a urážku: Zvážte poradu s psychológom.
soňa 15. mája 2013
nie,nie. neberiem to ako urazku,,len by som sa chcela naozaj naucit reagovat na situacie,ktore su mi neprijemne,,niekto to ma dane,,asi taky dar reci,ja to jednoducho neviem..ale snad sa to aj ja naucim :)pekny den
Tamara 4. júna 2013
Dobrý deň. Moja otázka znie, ako znovu získať sebavedomie. Aj ked som ho možno nemala 100% né. Trpím komplexami niesom pekná, pre nikoho dosť dobrá, asi pôsobím takým dojmom, neviem. A stále robím nejaké tie chyby. V mojom živote bol človek, ktorý ma škaredo urazil, a nebolo to jeden krát, potom ako som mu začala znova veriť,,sklamal ma znova a svojimi narážkami namňa, ma priam hodil na samé dno. Už nemám žiadne sebavedomie,,som len jedna bezvyznamná osoba..
Daniela 10. augusta 2013
Velmi bi som potrebovala radu prosim poradte mi,mam 50rokov,3dospele deti a muza ktory pije ponizuje ma a nevazi,detstvo som mala podobne bolo nas sedem deti otac pil bil matku aj nas ponizoval,Problem je vtom ze to chcem vsetko zmenit,cely zivot som pracovala v zavode starala o deti ako som najlepsie vedela,Syn je zrakovo postihnuti co ,a velmi trapi,ked mi mus nadaval alebo bol opity som to brala ako samozrejmost,lebo som bola zvyknuta od destva,vzdy som si myslela ze si to zasluzim ze som neni dost dobra,deti vyrostli su dospele,Moja dcera ma drzi nad vodov,pred troma rokmi som prisla o pracu,moja dcera pracovala ako opatrovatella vrakusku nahovorila mi ze si mam spravit kurz a ist von pracovat ako opatrovatelka,Ja som si neverila nevedela som ani slovo po nemecky,bola som na dne bes penes,Nako iec som si spravila kurs a sama som sa ucila po nemecky,ked som to chcela vzdat vzdy mi vravela mami ti to zvladnes si silna,No a ja som to dokazala,Pracujem vonku tri roky’Problem je vtom ze som psichycky na dne,v praci som sama Z babkov vzdy sa tesim domov ale neviem na co,ked pridem mis je viac opity ako strizvi-nezmenil sa’no ja som pochopila ze pri nom stastna nebudem a chcem bit stastma,niekedy chytim depky a placem a placem nadavam si sama sebe ze som ja ta zla ze som v niecom chybu spravila,inokedy si myslim ze som dost dokazala a tak to ode dokola,chcem sa oslobodit od neho -odist najst si podnajom no nemozem najst odhodlanie,Najstarsi syn ktory je zrakovo postihnuti a o ktoreho som sa vzdy najviac starala zacal zmuzom pit-zacina bit ako moj mus stale nieco zle na mne hleda -skratka tie roky co som vonku som sa mu odcudzila,Boli ma to chcem mu pomoct lebo inak je to dobry mlady pekny chlapec,ties ma niske sebavedomie potom ked si vypije zacina bit alergicky,Doma placem stale pracujem,Radsej idem do zahrady robit tam sa odreagujem,Ale citim potrebu bit stastna mat klud,Dcerka sa vydala cekaju babko byva300km.od nas,chce abi som si pri nej nasla podnajom stale mi pripomina ze mam narok este na stastie,ale moje myslienky su zmetene,myslim si ze by som bola zla matka kebi som odisla od synov aj ked su dospely.su este slobodny,no zaroven citim ze ked tam ostanem moj zivot ostane nadalej v tme,som ako robot ktory robi a netesi sa na nic,poradte mi prosim,Dakujem
Miro Veselý 11. augusta 2013
Daniela pri riešení tak komplexne zložitej životnej situácie nie je možné, aby vám niekto poradil na diaľku cez internet. Nahromadené problémy sú jeden cez druhý a zdá sa mi, že aj znaky depresie tam cítiť. Odporúčam vám poraďte sa o situácii s psychológom. Sú školení na to aby takéto klbko problémov pomohli rozuzliť a pomohli vám nájsť najschodnejšiu cestu, ako z toho von. Obzvlášť ak je v hre aj alkohol, tak to značne komplikuje situáciu.
Zuzik 3. septembra 2013
Dobrý deň, ja by som tiež prijala nejakú radu,ako si zlepšiť sebavedomie. V detstve a v puberte to bolo úplne príšerné, nemala som veľa priateľov,bola som tichá, bála som sa ozvať a povedať svoj názor, urobiť rozhodnutie podľa seba- vždy som sa ajtak nechala ovplyvniť druhým zo strachu, že ak sa rozhodnem inak ako ten človek, tak sa na mňa nahnevá. Na strednej škole sa to o čosi začalo zlepšovať. Pred 3 rokmi som začala študovať na VŠ a teda som sa aj presťahovala do iného mesta. Tu sa výrazne všetko zlepšila, určite môžem povedať, že mám niekoľko násobne viac sebavedomia, svojich názorov a určite niesom už taký tichý človek, ktorý sa bojí ozvať. Avšak stále mám pocit, že to nieje ono, že ešte by to malo byť lepšie. Nemôžem si pomôcť, ale vidím na sebe, že stále množstvo rozhodnutí, názorov a konaní v mojom živote prispôsobujem tomu- čo si pomyslia o mne kamaráti a známi, či sa na mňa nenahnevajú, nebudú ma za to ohovárať a pod. Často síce poviem svoj názor a rozhodnem sa podľa seba, to je pravda, ale vždy to sprevádza potom nepríjemný pocit- čo keď sa na mňa budú za to kamaráti hnevať, alebo sa mi otočia chrbtom. V minulosti sa mi dokonca už stalo, že som mala nejaké vážne problémy vo svojom vzťahu s partnerom, ktoré som ale vyriešila podľa toho ako som to cítila ja, avšak moje priateľky mali na danú situáciu toho, ako mám riešiť svoj vzťah úplne iný názor, urobili si o mne zlú mienku a pol roka sa so mnou nekontaktovali, odpísali ma z ich života….a až po čase sme sa dokázali spriateliť naspäť. A presne podobných situácií sa bojím. Myslím, že v mojom živote sú aspekty, o ktorých sa mám rozhodovať len ja sama podľa vlastného zváženia bez toho, aby ma priatelia pre iný názor opustili. Tak asi toľko toho v skratke.
Miro Veselý 4. septembra 2013
Zuzik síce v úvode píšete, že by ste chceli radu ohľadne sebavedomia, ale v ďaľšom texte si celkom perfektne odpovedáte. Popisujete, že veci sa zlepšujú. To že vás nejaké kamarátky odpíšu len na základe názorových rozporov je znak, že to asi neboli kamarátky. Ak vás pre názor niekto opustí, môžete skúmať, či ten názor nie je chybný, alebo problémový. Ale ak vám vyjde, že názor je v poriadku, tak hľadajte ľudí, ktorí sú podobného zmýšľania.
Alica 5. novembra 2013
Ahojky!
Mna trapi trochu ina vec. Mam 30 rokov. Som velmi pekna baba,ale nikdy som nemala normalny vztah. Vela som pracovala v zahranici, ale nebola som nikdy odmietava ani som sa nevyspala s kazdym. Kazdy jeden do ktoreho som bola zamilovana ma nechcel, a chceli ma len stari alebo uplne pre mna nezaujimavi ludia. Som baba ktora vie varit, nie som mudrlantka, je so mnou zabava. A mam este take skusenosti ze ked som niekde robila, strasne ma ohovarali,prejdem teda k problemu, mavam dakedy strasne stavy smutku, nespravodlivosti a pripadam si k nicomu. Moji rodicia ma nevedia povzbudit. Mam vela kamaratok, ale bojim sa, ze sa uz nezamilujem. Dokonca som mala problem so socialnou fobiou a este furt s nou trochu problem mam. Mam velmi zle skusenosti s ludmi. Asi som negativne myslela. Viem, ze si zasluzim byt stastna, co mam robit?
Miro Veselý 5. novembra 2013
Alica takto z krátkeho popisu vám asi neporadí nikto. Celkom určite by som šiel smerom stretávať sa s čo najviac ľuďmi, aby ste zvýšili šancu, že nájdete nejakého muža. Vaši známi by mali vedieť, že máte záujem zoznámiť sa – niektoré ženy totiž vyzerajú celkom nepreniknuteľne a to mužov odradí. Ak je s vami zábava, potom to je len otázka krátkeho času. Ak ale máte obavu z ľudí, potom je možné, že sa stretávate s malým okruhom známych. Potom by stálo za úvahu skúsiť sa pozrieť aj na zoznamovacie portály. Viem, 98% odpovedí bude smerovať len tam, kam nechcete. Ale nájdu sa aj normálni muži. Len treba viac hľadať. Pozrite si môj web http://www.zoznamky.sk tam o tom píšem podrobne a zo skúsenosti. Ak si dáte sériu viacerých rande za sebou, minimálne sa aspoň ostrieľate, ako to chodí a získate rutinu. Ak máte ale pocit že by mohlo ísť o nejakú depresiu v pozadí, oplatí sa o tom diskutovať s lekárom. Držím palce.
katarina 10. decembra 2013
Dobry den prajem,
mam vo svojom zivote problem nizkeho sebavedomia a v praci robim casto chyby aj ked nemam komplikovanu pracu. Spravim vzdy nejaku chybu aj ked si po sebe skontrolujem co napisem (nie je to gramaticka chyba). A ked sa na moju chybu pride ihned ma to psychicky polozi. O to viac som si neni sebaista a pochybujem o sebe o tom ze nieco zvladnem. V kazdej praci mam problem. Pytam sa ako nepodlahnut pochybnostiam v takej situacii. Neviem preco robim tolko chyb.
Citala som si zopar Vasich predchadzajucich odpovedi a boli to cenne rady.
Dakujem Vam za odpoved.
Miro Veselý 10. decembra 2013
katarina v prvom rade pri KAŽDEJ práci robí každý človek chyby. Takže to, že vám nejaká prekĺzne cez prsty je normálne. Skôr sa zamerajte na to, že asi chcete byť dokonalá a perfektná, čiže bez chýb. Je to pekný sen, ale nereálny. Skúste sa na to pozrieť tak, že chybami sa učíte. Tým, čo vás na chyby upozornia poďakujte, ale nedovoľte si, aby ste sa tomu v myšlienkach venovali. Ak by ste to ale nezvládali, niekedy môže byť účinné ak sa poradíte s psychológom. Pomôže vám rýchlejšie nájsť cestu von z tých obáv.
Janka 16. februára 2014
Ahoj Mirko, veľmi ma zaujala táto stránka, vyjadrujem svoj obdiv pretože je veľmi dobre spracovaná a myslím, že veľa ľudom tvoje slová pomôžu. Chcela by som sa tiež podeliť so svojím problémom. Mám 22, nemám žiadne sebavedomie, ked niečo idem urobiť, poviem si že to dokašlem, bojím sa hovoriť na verejnosti, svoje pocity zásadne nevyjadrujem, svoj názor dokážem vyjadriť len v kruhu pár kamarátov kt. som sa z časti otvorila, ostatných si k telu vôbec nepúšťam. Rodinu mám dobrú ale nemáme si čo povedať, všetky rozhodnutia nechávajú na mňa, áno som dospelá ale nesnažia sa ani poradiť, Neuveriteľne mi záleží na tom čo si pomyslia iní. Myslím si, že tento pocit menejcennosti pramení z toho, že ako rodina nemáme veľa peňazí, tzv. z ruky do úst a ja sa za to hanbím. Čítam mnoho motivačných kníh, článkov, dosť sa tým zaoberá ale nepomáha to. Snažím sa myslieť len pozitívne ale jednoducho negatívne veci vždy prevyšujú. Za radu veľmi ďakujem a prajem veľa úspechov :)
Miro Veselý 16. februára 2014
Janka z toho čo píšete by som tipoval, že váš problém je skrytý vo vete „Neuveriteľne mi záleží na tom čo si pomyslia iní.“ Ak človek svoje jednanie podriaďuje tomuto strachu, je to vopred prehraný boj. Nikdy sa totiž nedozviete čo si myslia skutočne. Takže vždy vám zostane priestor na pochybnosti. Vo vašom veku (22) je to normálne. Chcete pôsobiť dobre… Pravda je taká, že nikto vás v skutočnosti príliš neskúma. Ľudia (podobne ako vy, alebo ja) sa zaujímajú skôr o seba. Takže strach, že si „niečo pomyslia“ je vlastne zbytočný. Áno. Možno si niečo pomyslia. A za pár minút už zas myslia na seba. Za to nestojí báť sa.
No a čo proti strachu zo zlyhanuia? Zlyhanie. Robte čoho sa bojíte a robte to často. Vyhľadávajte možnosť hovoriť na verejnosti a stretávajte sa s ľuďmi. Po pár „prehrách“ zistíte že sa nič nestalo. Cvik a prax vám dajú skúsenosti a časom sa pousmejete nad tým, že ste mali strach.
Ak by ale strach (či pocity úzkosti) bol prisilný, potom radím zájsť k lekárovi. Pomôže, ak sa vážnejší problém rieši s odborníkom.
Diana 26. februára 2014
mam problem. prave som nepresla do dalsieho semestra. velmi mi na tom zalezalo. cely zivot som snivala o tej skole, a po prvom semestri som vyletela, vsetko sa mi vzdy komplikuje. aj teraz. nedostala som internat, a kedze skola je narocna, ten cas kedy som dochadzala mi chybal. nedokazem si predstavit ze som stratila priatelov, ze tam zas pridem. ale chcem. neustale sa vraciam k tomu: co si ini o mne pomyslia? preco som zlyhala? nerada hovorim o tom ako som nepresla. mam dlhy… a neviem co mam robit :/ som vycerpana… bez chuti zit. pred troma rokmi mi zomrela mama, zalezi mi viac na vztahoch ako na vlastnom vyvoji. zalezi mi viac na inych stasti ako na mojom. a teraz? teraz… teraz nevladzem dalej. prosim… viete mi poradit? :/ hanbim sa. seba, pred inymi. sklamanie ze som nepostupila dalej…
Miro Veselý 27. februára 2014
Diana ak spomínate slová ako bez chuti žiť, hanbím sa, vyčerpaná a podobné, mohlo by ísť aj o depresiu. Odporúčam poradiť sa s lekárom, nakopené problémy sa často nedarí riešiť človeku ktorý ich má a môže pomôcť konzultácia s psychológom, ktorý môže pomôcť roztriediť to celé. Je to priveľa otázok a tém na písomné poradenstvo trebárs vo fóre.
mishell 29. marca 2014
mám problém že sa citím menej ako moje kamarátky ..možno na to ani nemám dovod chcem mat zo seba lepši pocit ale neviem ako vždy ked sa o to snažim niečo mi v tom brani..
miroslav 12. júna 2014
Ján mám 35 rokov a mám malé sebavedomie ,v spolocnosti malo rozprávam vo väčšom kolektíve sa ani nesapajam a prácu ktorú vykonavam je tak 5o percent a môžem sa znasit viac nedám,pritom rád pracujem čo mi poradíte
Miro Veselý 12. júna 2014
miroslav z takéhoto popisu neviem poradiť. Ak je vašou prácou rozprávať, alebo prezentovať pred väčšou skupinou ľudí, potom by som uvažoval o nejakom tréningu, kde vás naučia základy a potom ich precvičia. Malo by sa to postupne zlepšiť.
miroslav pastrnak 17. júna 2014
Ako mám zväčšiť sebavedomie aj ked som niečo naštudoval nič sa neslepsilo a prácu vykonavam remeselnu a slovná komunikácia je slabá ako doma tak aj na pracovisku
Miro Veselý 17. júna 2014
mishell ak sú to len normálne obavy, tak to môže byť aj normálne, ale ak sa cítite neistá, poraďte sa s psychológom. niekedy stačí nahlas popísať problém a človek si sám ujasní čo sa deje a čo s tým.
EVA 7. júla 2014
Dobrý deň!
Rada by som sa spýtala na toto:
Viem, že som pekná, uvedomujem si svoje kvality, skôr mávam také stavy absolútnej nervozity, smútku.Prejavuje sa to podľa mňa už psychosomaticky – nemôžem hovoriť, skoro zo mňa nejde hlas, chripim, celá sa cítim nespokojná a strašne submusivna zrazu, presne ako keď som bola malá a,nechala so sebou zametať.Hlava mi hovorí vzchop sa, kľud ale ten hlas všetci si to všimnú..Predtym som trpela a stále mávam aj úzkosť z ľudí.A z čoho mám najväčšiu úzkosť je fakt, že mám strašný strach a cítim frustraciu, že ľudia sú hlúpi, zlí, zakerni.Nutné je povedať, že som človek veľmi vnímavý a vraj ako mi povedali mám dar vidieť do duše iným ľuďom.Všetko ma bolí, neunikne mi jediný zámet človeka aj v rodine, ktorý je falošný, mne to všetko veľmi zasahuje nejak do môjho citenia.Vždy sa mi to potvrdí, takže vidím pravdu o ľuďoch a nie ich falošné schránky.Dopredu mám pocit dakedy, že keď dačo poviem ako kto zareaguje a keď citim tu faloš, branim sa, ale ostatní to nechápu – napr.doma…aj v maličkostiach. Mimo domov sa snažím nevšímat.Trápi ma tá strata hlasu z ničoho nič – aj keď mám voľno a som sama a tiež pocit, že nikdy sa v pravú chvíľu dostatočne nepredvediem pred chlapom a zas ma niekto odmietne atď a že zas to na mňa pride
Miro Veselý 7. júla 2014
EVA ťažko niečo poradiť. Popisujete obraz sveta, v ktorom sú mnohí zákerní, falošní. Máte pocit, že do mnohých vidíte. Nie som si celkom istý, či viem poradiť.
Otvorili ste viacero problémov naraz, toto by bolo asi skôr na dlhšiu diskusiu. Určite by som odporúčal porozprávať sa s psychológom, môže pomôcť rozmotať nejedno klbko problémov.
Ja 1. októbra 2014
Aj ja mám dosť problém so sebavedomím, vôbec si neverím. Myslím si o sebe, že som škaredá a sprostá. Mám pocit, že si nedokážem nájsť žiadnych kamarátov a občas aj, že ma nikto nemá rád. No nie som tichá ani uzavretá, snažím sa s ľuďmi komunikovať, no neskôr začnem mať pocit, že ma jednoducho prestali mať radi. Občas som z toho poriadne zúfalá. Stále sa pýtam, či robím niečo ja zle, niečím čo poviem alebo urobím alebo či som len domýšľavá. Ja už naozaj neviem čo mám robiť.
Miro Veselý 2. októbra 2014
Z toho čo píšete sa naozaj nedá nič poradiť. Vidíte sa v dosť zlom svetle a ak s tým neviete prestať, najlepšie bude poradiť sa s niekým, kto môže trocha viac posúdiť. Optimálne asi psychológ.
Nada 11. októbra 2014
Dobry den,potrebujem radu.Ako dieta som prezivala doma velke zlo,otec bil mamu.Mna nie,ale napriek tomu to na mojom sebavedomi zanechalo poriadne stopy aj dnes mam 24rokov od 16 rokov sa staram sama o seba ked sa nam rozbila rodina,rozvod otec nas pripravil o domov,mama odisla 2roky som o nej nic nevedela potom sa ukazala a otec sa mi neskor obesil.Surodencov mam super.K meritu veci trapim sa koli mojmu chovaniu a naozaj neviem ci som sebavedoma alebo nie,s priatelom mavam neustale vymeny nazorov vraj sa beriem vazne,ze si domyslam a som vybusna,pre nepodstatne veci.Nie raz mi povedal ze som hlupa,a viem ze nemam prestudovane knihy ani som nepresla pol zeme ako on to priznam aj on to vie,a vie aj cim som presla ale napriek tomu ma zhadzuje,nenechama ma dorozpravat potom som smutna,uzavriem sa a casto urazim,aj na to ma pomenuval vraj sa beriem prilis vazne.Potrebujem pomoc lebo napriek svojej minulosti sa naozaj nad ludmi povyssujem,casto sa hadam ublizujem a domyslam si co sa este nestalo,a najviac to chovanie pocitujem potom opat na sebe.Viete mi povedat co sa vlastne somnou deje,preco stale bojujem a ublizujem ludom ktory ma maju radi,nekoniec placem a nenavidim sa pre svoje reakcie….je to tazke.vdaka za odpoved pekny den
Miro Veselý 12. októbra 2014
Nada v detstve ste si prežili veľa zlého a to môže poznačiť človeka na celý život. S tým už nepohnete. Čo sa týka problému s partnerom, tak tam sa nedá na základe takéhoto popisu vlastne nič povedať. Je možné, že vám to spolu nejde, možno je chyba na vašej strane, možno na jeho. Ak je pravda že sa nad ľudí povyšujete, že sa často urazíte a beriete sa vážne, tak to sú vlastnosti, ktoré môžu byť problém. Na druhej strane ak sama máte náhľad, že sa tak správate, tak to je dobrý znak, pretože možno s tým neskôr môžete niečo spraviť. Odporúčam poradiť sa s psychológom. Niekedy už to, že vás niekto poriadne „vyspovedá“ môže stačiť na to, že si utrasiete veci a ujasní sa vám, čo sa vlastne deje.
Alena 20. novembra 2014
…mam novu pracu v rakusku, doteraz som pracovala ako opatrovatelka alebo pom.sila v kuchyni..teraz som po novom v kancelarii a neviem si rady, som tu 2tyzden ucim sa 1 program uz 2tyzdne a stale potrebujem pomoc, poriadne vsetko nerozumiem a pripadam si ako dement!Viem,ze je to nieco uplne nove, ale aj tak, potrebujem viac casu a chcem aby ma v praci pochopili, ze mi to aj vdaka nemcine dlhsie trva, ja vidim,ze to aj chapu , ale som na seba tak prisna, ze , zas som nerozumela, alebo, zas mam chybu…a vidim sa ako to najhorsie, co tam kedy zazili, aj ked to tak nemusi byt…nechcem mat tento pocit, ale neviem ako ho odburat…pre mna som nemozna…a nicim samu seba aj okolie…
Mata12345 23. novembra 2014
Mojej kamaratke nici sebavedomie arogantny blbec, ktoreho odmietla. Ona si uvedomuje, co je to za blbca. Okrem toho ma problem najst si dobru pracu napriek dobremu vzdelaniu, nakolko v mensich mestach je to vsetko o protekcii, aj ked vy budete urcite tvrdit, ze je to o mysleni cloveka, postojoch, sebavedomi.
EDI 29. decembra 2014
Ja vobec nemam sebavedomie uz od malicka,v skole mi nikdy nic neslo,proste ledva som preskakala triedy,tak samozrejme nic ine nepocuvala ze len som prosta,zaostala a taky ludia budu len bezdomovci a smrdia,alkohlici atd.cele dlhe roky.Doma to tak nedali najavo ale surodenci su sikovny maju vysoke skoly a pracuju atd.tak som pocuvala on a ona aky su sikovny atd a ja preco neviem byt taka preco neviem mat dobre znamky atd,ked som zacala pracovat tiez to nebolo lepsie,ked som nieco nahodou pokazila tak som to dostala aka som neschopna,idiot atd.akurad len mi kamoska poradila otvor hubu tak nikto neuvidi ze ti ublizil,tak to je jedine co som robila.ale neverim ze by som bola schopna spravit ani vodicak,alebo otvorit kaviarnu atd,lebo stale myslim nato ze to nezvladnam nedokazem to ked som ledva skoncila skolu
Alicka 5. januára 2015
Dobrý deň Miroslav!
Potrebovala by som poradiť. Mám 31 rokov, som stále atraktívna žena, ale stále sama, kus zablokovaná, bojím sa byť šťastná.Od 18 rokov som žila v zahraničí, bohužial pred rokom som bola rok doma u rodičov s tým, že som si dokončovala vysokú školu, peniaze som mala, ale nechodila do práce/zo zahraničia/. V zahraničí som začala trpieť sociálnou fobiou, bola som obeťou šikany na pracovišti, a aj v inej práci som bola odstrčená v kolektíve s tým, že vraj donášam šéfovi.. Doma som si potrebovala oddýchnuť, túžila som po podpore-psychickej. Ja a mama sme sa odjakživa hádali. Ide o to, že ja som presvedčená, že na mňa žiarli, závidí mi všetko, je to ten typ čo musí byť vždy naj doma. Každému o mne doma tvrdila zlé veci, prekrúcala veci, naše hádky, dokonca otec jej verí, vraj ja závidím mame, že som hrozná, zlá som doma furt počúvala, odmalička ma neobjala, nič. A vrcholom bolo keď som sa zalubila do jedného chlapca, pred ním ma vyslovene zhadzovala. Každý jej verí, a aj tomu, že ja som tá zlá/ ako ona vraví, však nech každý vidí aká si v skutočnosti a pridal sa aj otec, ja neviem, ale nemala by ma skor rodina chvalit a myslieť si o dcére dobré veci?/.Vztah s tym chlapom skončil tak, ze mi ublížil a mame som sa zdoverila, skončilo to tak, že všetko prekrutila, nik doma pri mne nestál, všetci verili jemu, vraj som klamárka. Toto by bolo ešte okej. Zdá sa vám normálne, že napríklad jeme všetci u stolu, ja s mojím posramoteným sebavedomím chcem konečne nieco u stolu povedať a mama ma okríkne bože zase ako rýchlo rozpravas, nevšímam si to a za chvíľu zase. Pri každom prejave šťastia ma okríkne, zahriakne. Mňa to bolí. Pred zvyškom rodiny je super, obetavá a hlavne perfektná musí byť. Teraz som v zahraničí a stále chce so mnou komunikovať, ale ja vidím ako ma ničí nas vztah, nechala som sa jej aj bohužial okoliu zdeptat, a myslim, že bude lepsie s nou tolko nekomunikovat. Ale čo ma štve sú tie moje psycho problémy, napríklad niečo hovorím a ona tak na mna s výrazom protivným pozrie a zacne sa ako chorá usrknat hej? naozaj? a ked sa ozvem, tak otec, mama robi vsetko pre teba, chce ti pomoct, sklamala si ma. Otec sa neustále sám stazuje, ze ho stale kritizuje, popritom zaraba on. Preco mi nik nepomoze, aspon si ma nezastane? Cely zivot sa trapim s tym, ze niekto na mna nieco povie a ja sa nemam ako branit. Mamu mam rada, ale uz teraz sa bojim ako do mna zase bude rypat, ma zranovat a ona neprestane kym nevidi, ze ma zlomila. Ako sa mam k tomu postavit? Ja ju rada mam, a zas viem, že aj ona mňa, inak chodí k psychiatrovi. Ked som bola rok doma, tak furt mi vymýšlala diagnózy, vraj trpím poruchou osobnosti, je to normálne? vraj je to divné, a chce mi pomocť, skoro ma na tu psychiatriu dostala, ako sa mám brániť? ja mám problémy so silnou uzkostou, strasnym smutkom, nikomu neublizujem,ale mne nik neverí. Ako začat byt znovu štastna? Sebavedomie mám, skor mi chyba taký kľud, vyrovnanosť, občas z tej úzkosti panikárim, citim niečo ako paniku, návaly. Chcem skutočne poradiť som dobré dievča, nikomu nezávidím, mamu mám rada aká je, a viem že iná nebude, chcem byť ale šťastná konečne bez strachu, že nemožem predsa, že predsa ja nesmiem. Pomožte mi prosím nejakou radou ako sa vyrovnať s tým čo bolo a začať odznova. Ide mi momentálne o tú mamu, lebo tam to nikdy nebude dokonalé, proste ako to zvládnuť. Ďakujem veľmi pekne
Miro Veselý 6. januára 2015
Alicka ak máte problémy so silnou uzkostou, strasnym smutkom ako píšete, potom by som odporúčal osobnú konzultáciu s odborníkom. Na základe takéhoto popisu je dosť ťažké niečo záväznejšie povedať.
Čo sa týka mamy, tak niekedy naozaj existuje problém konfliktu matka – dcéra. Ostatne už slovo svokra viete že pre mnohých znamená problém. Zasahovanie do života môže byť veľmi deštruktívne, manipulatívne a dotieravé. V takom prípade by som volil rozhovor (prípadne aj list), v ktorom veľmi jednoznačne poviete, čo očakávate. Dajte je čas aby to vstrebala. Je nádej, že to pomôže, ale skôr nie. Potom by som navrhol priestorové odlúčenie a stretávať sa s ňou zriedkavejšie. To môže vzťah vylepšiť.
Nuž a ideálne by asi bolo nájsť si partnera. Dnes už príležitosti sú mnohé a vo vašom veku by som povedal, že to musí ísť ešte relatívne ľahko. To sa potom aj rodičom odoláva ľahšie.
Martin 12. januára 2015
Zdravím Miro, v prvom rade všetko dobré do Nového roku :)
Môj problém je nízka sebadôvera, práca,vzťah je jedno v čom skrátka neverím si. Vždy ma tento problém stiahne ku dnu a do depresií. Cítim že žijem život ktorý žiť nechcem, práca ma nenapľňa nehovoriac že vzťah má životnosť max 3-4 mesiace. Ako povedala moja posledná vyžaruješ negatívnu energiu, furt sa niečoho bojíš. Strašne túžim v sebe toto zmeniť venovať sa niečomu svojmu, firma, partnerstvo. Hľadám v sebe nejakú inšpiráciu pretože toto je už neúnosné.
Miro Veselý 12. januára 2015
Martin z toho čo píšete je to asi trvalejší stav. Niekedy je človek v jednom vzťahu neistý a v inom sa darí. Ak sa ale problém opakuje aj v práci aj vo vzťahoch, odporúčam poradiť sa s psychológom. Najmä ako spomínate depresiu. Niekedy dobre riadený rozhovor môže odhaliť problémy, na ktoré by človek sám neprišiel. Len sa obávam, že sa to nedá riešiť takto v diskusii.
Libor 17. marca 2015
Dobrý deň, mám 19 rokov a mám problém sám so sebou :( Od 16 rokov sa správam ako debil k celej rodine.Rodičom som kradol peniaze a nielen ím ale aj iným známym a ešte všade kde som pracoval (čašník) Pred 2 rokmi ma vyhodili zo strednej Hotelovej Akadémie kvoli krádeži :( prestúpil som na druhú….Našiel som si priatelku ..povedal som si že už nič neukradnem a že budem pracovať na novom vzťahu ..aj sa mi darilo asi 3 mesiace …trávili sme spolu leto pracoval som na vysokohorskej chate, chodievali sme na výlety ale keď som nastúpil do ďalšieho ročníka (4) tak som na praxi ukradol 80€ :( Frajerka so mnou ostala aj keď bola sklamaná povedala že ma lúbi a že každý robí chyby :( Moja nová škola sa dozvedela čo som spravil v tej predošlej a preto ma potrestala tak že mi dali 4-zo správania s podmienečním vylúčením čo vlastne znamená Ešte jeden prúser a letíš. Ubehlo odvtedy už 5 mesiacov s frajerkou som stále ale urobil som ďalší problém. Už som mal vybavenú prax v zahraničí aj s frajerkou na 5 mesiacov kde by sme zarobili 1600€ za mesiac a všetkobsa to pokazilo :( znova som ukradol peniaze a čo je horšie tak spolužiakovi ( 5€ ).Bolo to úplne zbytočné a nebyť tohoto môjho zlyhania tak som sa mohol mať cez leto na praxi dobre lebo by som si tam dobre zarobil a bol by som s priatelkou sám …Kedže mám podmienku tak asi poletím aj z tejto školy ..vobec neviem čo mám dalej robiť :( som zúfalý . Ak by te vedeli ako mi pomôcť prosím odpíšte mi lebo bez školy a zo zlým menom ktoré som si spravil za týchto pár rokov v živote neuspejem. A žiť ako chudák tak radšej nebudem žiť vôbec :(
Miro Veselý 17. marca 2015
Libor z vášho popisu je zrejmé, že máte náhľad na to, že svojím správaním sa asi môžete dostať do problémov. Na jednej strane viete, že to nie správne, ale na druhej strane spravíte aj veci o ktorých viete, že sú zbytočné a môžu vás priviesť do problémov. Takéto správanie asi neviete celkom dobre vôľou ovládať. Niekedy sa to označuje aj ako nutkavé správanie. Odporúčam vám, spojte sa v tej veci s lekárom, ku ktorému patríte. Buď cez obvodného, alebo priamo k psychiatrovi. Viem, zle znie radiť takéhoto lekára, ale na podobné stavy už dnes medicína má postupy, ktoré môžu účinne pomôcť.
Ste mladý človek, život pred sebou a pár zlyhaní tohto typu sa dá rozdýchať. Ľuďom ktorým ste niečo zobral sa predsa môžete ospravedlniť, vysvetliť im, že máte problém. Myslím, že väčšina z nich (asi aj v škole) dokážu pochopiť že tu nejde o výtržnosť, ani o nejakú asociálnu situáciu ale o slušného človeka, ktorý má problém a ten je rozhodnutý vyriešiť.
Naopak, s takým postojom si myslím, že v budúcnosti máte šancu uspieť. Máte totiž problém a rozhodli ste sa nájsť riešenie. To je najlepšia cesta. Držím palce.
smutný človiečik 7. augusta 2015
Dobrý deň Miro,
chcela by som počuť názor nezávislej osoby. Študujem medicínu, mala som problém s jednou skúškou, kvôli ktorej som si predĺžila štúdium o 2 roky. Všetko sa nakoniec dobre skončilo, skúšku som urobila, splnila podmienky byť študentom tej školy. Ale celý čas som si hovorila, dám tu skúšku a idem preč, na inú školu. No ako som dala skúšku môj pohľad na vec sa zmenil.. V tom mesta mám priateľa, spoločne bývanie, kamarátov, známe prostredie. Zrazu pre mňa myšlienka prestupu bola zlým snom. No prišla som domov a rodičia do mňa huckali, že mám predsa len podať žiadosť o prstup, že sa mi tam bude študovať ľahšie..Podala som. Hoci je to mesto vzdialené asi hodinku cesty od pôvodného mám z toho strach, je to pre mňa veľká zmena, zmena spôsobu štúdia, skúšania, ľudí.. Začala som pochybovať.. no doma na mňa tlačia.. ja nechcem stúpiť 2x do tej istej rieky ale fakt si neviem stanoviť čo bude lepšie.. Som strašne zmetená a doma sa na to vôbec nechcú dívať zmôjho pohľadu, pre nich to sú maličkosti.. mám 22 rokov a správajú sa ku mne ako k 5-ročnému decku.. Nechcem ich sklamať ale nechcem prísť o svoj život.
Za odpoveď vopred ďakujem.
Miro Veselý 7. augusta 2015
To je ťažká otázka bez znalosti súvislostí. Máte dosť rokov na to, aby ste sa rozhodli sama čo vám najlepšie sedi. Opustiť kolektív je nepríjemné. Medicína je ťažký predmet, problémy môžu byť aj inde. Riaďte si život tak, aby ste vy boli spokojná a tak ako to cítite. Rodičia vám možno chcú dobre, ale nie ste povinná riadiť sa ich názormi. Na druhej strane ak si spravíte po svojom a oni vám to budú vyčítať tak stojí za úvaju aj osamostatniť sa a nebyť tak po ruke.
kn 8. augusta 2015
Dobrý deň, mám 13 rokov a neviem čo mám robiť , Strašne sa hanbím mami chcela by som jej povedat niečo osobné o to tu nejde…proste chcem mať s ňou taký otvorený vzťah ale hanbím sa nepovedala som jej ani že som to dostala. Všetko si kupujem sama nedokažem jej to povedať, pretože ani ona sa o tom so mnou nikdy nebavila a závidím sestre že ona sa je také veci nehanbí povedať aspoň myslím. a ešťe k tomu sa hanbím aj pred ľudmi. všetcí mi vravia aká som hanblivá a kamarátky (mám iba 2) sa vždy čudujú že pred nimi som normálna a keď sme s niekým iným nepoviem ani slovo…
Miro Veselý 8. augusta 2015
Hanblivosť je nepríjemná vlastnosť a veľmi ťažko sa nejako ovplyvňuje. Dá sa skúsiť začať s maličkosťami a najskôr povedať niečo jednoduchšie a potom pokračovať. Každopádne ľahké to nebude to viete aj sama. Najradšej by som povedal „netrápte sa tým“ riešite samozrejmú vec, ktorá sa týka každej ženy a vo vašom veku je normálna. Ale dlhé mlčanie to niekedy komplikuje. Dá sa začať tak, že si niekde akoby zabudnete niečo čo „prezradí“ že už viete. Ak aj zostanete hanblivá, tak je to síce asi nepríjemná vlastnosť, ale dá sa tak prežiť život, nájdete si priateľov, ktorým tá vaša vlastnosť nebude prekážať. Navyše hanblivosť sa zvyčajne stráca vo vzťahoch, kde ste sebaistejšia. Takže ak chcete robiť nejaké pokroky, môžete skúšať po troche robiť niečo čoho sa bojíte. Ak by to nepomohlo, vcelku môže pomôcť poradiť sa aj s detským psychológom, poznajú rôzne „finty“ a uľahčiť to.
Ivan 10. augusta 2015
kn, pes asi bude zakopaný tu „nedokažem jej to povedať, pretože ani ona sa o tom so mnou nikdy nebavila“. Jednostranne sa totiž komunikovať nedá a Ty zrejme máš skôr strach alebo nepríjemný pocit z toho, že mama permanentne nereaguje, nebaví sa s Tebou dôverne, takto Ťa vlastne odmieta a Ty nevieš prečo. Nemusí to byť tým, že Ťa nemá rada, len má naučenú takúto schému správania sa od svojej mamy, predpokladám zo skúsenosti… Tiež je dôležité, či mala a má Tvoja mama rovnaký prístup k Tebe a k sestre, aj tam môže byť problém, keď sestra je na tom inak ako Ty. To, že ľudia o Tebe hovoria, čo hovoria, Ťa zrejme určite nepovzbudí, ale nie je dôležité, čo kto hovorí, ale čo robí.Väčšina ľudí je totiž brutálne povrchných a od oka si Ťa hneď zaškatuľkujú a tam už zotrváš. Ak máš dve kamošky, tak potom to vôbec nebude s Tebou zlé. Pre niečo sa pri nich dokážeš v pohode uvoľniť, iba oni majú v sebe niečo, čo iní zase nemajú a to Ťa môže blokovať. Možno máš nedobrý pocit, že od Teba všetci niečo očakávajú a Ty sa zasekneš.Tvoje kamošky Ťa berú takú, aká si, neriešia to a tak to má byť, sú to ozajstné kamošky. Skús nad tým pouvažovať, čím sú kamošky iné ako zvyšok ľudí okolo Teba, možno aj takto nájdeš cestu ako z Tvojho problému výjsť von. Držím palce! :-)
Ivan 10. augusta 2015
Milá „smutný človiečik“, začni žiť svoj život, nie svojich rodičov, je to Tvoje právo, už máš na to vek, už môžeš a v podstate aj musíš, ak nechceš mať neskôr problémy so sebou! Len Ty vieš, čo je pre Teba najlepšie, už nie si dieťa a práve tým to môžeš dokázať, hlavne sebe, že si vezmeš svoj život do vlastných rúk. Rodičia to možno s Tebou myslia dobre, ale nedokážu uvažovať inak, len podľa svojich zaužívaných schém, možno budú „ofuky“ a „cirkusy“, ale nedaj sa ak cítiš, že konáš správne. Ak Ťa majú naozaj radi, tak to časom pochopia. Dúfam, že priateľ Ťa podrží. P.S. Moja mama za socíku veľmi chcela mať zo mňa Ing, vraj sa budem mať lepšie a budem pánom. Vôbec ju nezaujímalo, čo chcem ja, pracovala totiž ako referentka na katedre istej VŠ a proste sa tam „nakazila“ od pánov docentov a asistentov, všetci totiž automaticky tlačili svoje deti na VŠ, bola to prestížna záležitosť, veľa sa tam o tom kecalo a jedna závidela „šikovnejšie“ deti druhej, proste humus. Po dvoch mojich neuspešných, akože pokusoch o štúdium, aby bol doma kľud, som pochopil, že tam nemám čo hľadať, tak som sa nakoniec vzoprel. Bol z toho cirkus, ale nedal som sa, to mi bolo 20, išiel som teda robiť lebo som chcel robiť. A nič sa nakoniec nestalo, dnes sme všetci spokojní,nemám sa horšie ako mnohí naši Ing. vo fabrike, nezarábam menej ako naši Ing., som rovnako ušpinený ako naši Ing. Mama to časom pochopila,a ja mám už 25 rokov, to čo som chcel a neľutujem to ani sekundu. A z brata je Ing., on to sám chcel a nakoniec aj tak nerobí to, v čom je študovaný lebo tak to dnes chodí a nie je ani pánom, dnes je totiž Ing. to, čo za socíku stredoškolák s maturitou, ale je spokojný :-)
Klára 6. októbra 2015
Dobrý deň.
Mám 18 rokov a myslím, že som celkom úspešná v živote ale chcela by som viac.Neustále sa ale bojím zlyhania.Viem, že to patrí k životu ale keď zlyhám tak to ide so mnou dole vodou.Nevidím riešenie.Celý život nemá bez tej jednej veci,ktorá nevyšla v tento moment zmysel.Stále sa obávam toho,že sklamem rodičov,ostatných ľudí a hlavne,že sklamem seba.Bojím sa,že svojimi činmi ublížim niekomu inému.Mám síce vysoké ciele ale bojím sa neúspechu.Všetci ľudia navôkol ma poznajú ako stále usmiateho človeka.To aj som ale stačí malý problém a som totálne na dne.Striedajú sa vo mne stavy totálneho eufórie a šťastia s totálnou depresiou.Ak sa mi niečo nepodarí trvá mi neskutočne dlho kým si to odpustím.Mám akoby 2 životy.V tom jednom som šťastný človek,teším sa z jesene,zo všetkých farieb,vôní..aj z tých najjednoduchších vecí ako je pitie čaju na terase v hrubých ponožkách.Cítim život,teším sa z neho.Ale potom nastane čas keď sa mi niečo nepodarí a ja stratím celý deň v smútku a obviňovaní sa.Neviem prehrávať.Aj keď prehrám nezmierim sa s tým a potom hľadám možnosti ako aj tak vyhrať.Ale až po dlhšom čase keď dá do poriadku moje myšlienky a smútok.Najviac ma trápia moje zmeny nálad.Bola by som Vám veľmi vďačná za Váš názor nakoľko ma nepoznáte a môžte veci posúdiť aj z iného uhla pohľadu.Chcela by som vedieť prekonávať problémy bez toľkého stresu a ubližovania samej sebe mojimi myšlienkami o svojej neschopnosti.
Miro Veselý 6. októbra 2015
Klára na to ťažko niečo odpísať. Nie ste si istá, či niečo neskazíte. To sa predsa vopred nikdy nedá odhadnúť. Počítajte s tým, že zvyčajne sa niečo pokazí aj keď nechceme a väčšinou je to v poriadku, preotže ľudia vedia pochopiť ak sa niečo nevydarí. Takže najväčšia škoda je ak sa stále tak pozorujete, strážite a obávate. Ak ale pociťujete výraznejšie zmeny nálad, alebo máte pocit že tam môže byť aj nejaký stav obáv, väčšia neistota, alebo dokonca až pocity na depresiu, asi by bolo lepšie porozprávať sa s psychológom. Niekedy pohovor so školeným človekom môže pomôcť. Takto na všeobecnej úrovni sa dá len posmeliť vás k akcii. Skúšajte dosiahnuť svoje ciele a počítajte s tým, že niektoré pokusy nebudú úspešné. Tak je to normálne.
Kvietok 4. januára 2016
Dobrý večer, mám na srdci toho strašne veľa ani neviem ako a čím začať … v poslednej dobe mám neskutočne nizke sebavedomie a vôbec nemám žiadne kamošky čo aj mám tak sú ďaleko nie v okolí mojho bydliska , nemám sa s kým porozprávať o mojich problémoch všetko dusím v sebe..Môj život je chodenie do školy resp. na VS som prváčka na Ing a už som to nie raz chcela teraz nechať a preco ? Pretože mám neskutočnú nechuť tam chodiť , mám aj novu spolužiacku a ta je strasne rada ked je stredobodom pozornosti ,taka ta veduca celej skupiny a som si vsimla v poslednej dobe ze ked aj nieco organizuje tak sa ma ani nespyta ci by som nesla aj ja , ano poviete si banalita ale ked sa vas partia ani nespýta tak je to take zvlastne a dalsia spoluziacka co je v skupine ta sa ku mne sprava normalne ked sme len dve ale uz ked sme všetci pokope tak ma pred všetkymi zhadzuje, arogantne mi odpoveda ked sa jej slusne nieco spytam ( v skupine nas je 13 a sme tam tri dievcata)… mala som tam najlepšiu kamosku lenze ta nespravila skusky takze ju vyhodili a tento nový rok ako sa zacal cista katastrofa a ano je to moj život ale ked tam nemate niekoho s kym sa aspon tahate v tej skole tak vas to nebaví :/ … a ano priznávam v poslednej dobe som sa viac aj uzavrela akoby som si zvykla na tu samotu ze celé prázdniny , kazdy víkend som iba doma … nepotrebujem kopu priatelov mne by stacila jedna a citím ze uz potrebujem zmenu vo svojom zivote a naozaj velku zmenu , proste skola ma vobec nenaplna (trapim sa) , netesim sa ked zacne zas letny semester …chcem ist strasne pracovat do BA po skole a uz nie raz som si hladala pracu tento semester cítim ,že keby spravim take rozhodnutie bola by som stastna a ako keby sa mi ulavilo … lenze vzdy je tam co povedia rodicia, rodina alebo ostatný ? kazdy vravi sak uz tie dva roky spravis ked si dala bc… ale ide o to ze nie som stastna , trapim sa, smutno mi je … uz strasne dlhu dobu som sa nesmiala tak ako inokedy , bola som vesely clovek ale teraz ? niekedy sa ani nespoznavam stale som vazna a citim v sebe vela negativity … mozno aj preto to tak beriem ze naozaj nemam nikoho ano rodinu mam ale chyba mi clovek ktory by ma pochopil a mohla sa mu zdôveriť lenze vsetko dusim v sebe …. a este v rodine mame cloveka co vykovanal taku pracu co ja studujem a kazdy ze ved nieco len bude, nieco sa najde pre teba …. a co ked nie ? niekedy si hovorim ze ked skoncim aj ing budem tam kde som teraz ….
Ďakujem za skorú odpoved :)
Miro Veselý 5. januára 2016
Kvietok neviem presne vymyslieť, čo by sa hodilo odpovedať. Popisujete ťažkosti s kamarátmi, nechuť, možno smútok. Je to veľmi veľa ťažkostí v jednom odstavci textu. Ako píšete, asi vám chýba niekto, kto by vás vedel pochopiť a bol blízky. Z toho je vám potom smutno. Je fakt, že ak sa s niekým viete porozprávať, pomôže to. Takto nadiaľktu to asi veľmi nejde, ale skúste sa poradiť s psychológom. Ten vie pomocou dobre štrukturovaného rozhovoru dosiahnuť to, že sama prídete na najlepšie možné riešenie svojej situácie. Či ukončiť školu a ísť robiť, to by som asi skôr tiež radil vydržať. Ísť totiž robiť do Bratislavy so strednou školou možno vyzerá ako splnený sen. Aby z toho ale nebola nočná mora. Život je tu dosť drahý a s bežným nástupným platom to nemusí byť dosť na šťastný život.
Marek 20. januára 2016
Dobrý deň už dlhšiu dobu mám v hlave myšlienku že sa chovám ako idiot popritom nikdy pred tým som sa tak nechoval v škole som bol dá sa povedať obľubený a áno bol som aj trochu namyslený ale ako mi táto myšlienka vstúpla do hlavy tak sa bojím niečo povedať lebo nechcem pokaziť ešte viac moju image a keď k tým negatívnym myšlienkam pridám žmurkanie tak už vyzerám ako totálny idiot myslíte že si o mne splolužiaci myslia že som idiot keď nikdy pred tým som sa tak nechoval ? Ďakujem za radu :)
Miro Veselý 21. januára 2016
Marek porovnávanie sa a obavy sú v mladosti normálne. Spolužiaci si o vás nemyslia nič. Každého človeka zaujíma jediné a to je on sám. Ak ste na ľudí milý tak budete obľúbený a na tom nezmení nič ani žmurkanie ani iné telesné parametre. Namyslenosť v povahe je však vec, ktorá môže z obľúbenosti dosť ubrať.
Marek 25. januára 2016
Ďakujem vám moc ste fakt super máte skvelé rady a proste som strašne náchylný ku negatívnym myšlienkam ale viem ich samozrejme aj odstrániť po dlhšej dobe :)
Marek 28. januára 2016
Keď sa teraz tak spätne pozriem na svoj prvý komentár tak dúfam že ste ma pochopili správne mám problém s tým že som začal myslieť na to že sa chovám ako idiot a kvôli tomu som sa tak začal chovať že som si to proste vsugeroval pred tým som žiadne problémy so správaním nemal myslíte že to prestane ? už to nieje také silné ako na začiatku ale aj tak a len pre info mám 14 rokov :)
Miro Veselý 29. januára 2016
Marek ste vo veku, kedy neistota je vlastne normálna. Obavy či sa človek „nezhodí“, nechová zle a podobne. Niekedy pomôže ak sa menej budete pozorovať a viac sa sústreďte na nejaký cieľ smerom k druhým. Trebárs na nejakú spoločnú činnosť ako šport, hranie v kapele, nejaký krúžok. Tým sa učíte jednať s druhými a ani to vlastne nezbadáte. V takom veku sa netreba báť, je to vek, kedy aj prípadné chyby sú normálne a poučíte sa z nich. Žiaden strach!
omega 3. februára 2016
Stáva sa mi že sa bojím prejaviť svoj názor. Nie že by som nechcela ale bojím sa toho že ľudia odmietnu môj názor alebo sa pohádame. Občas mi to spôsobuje problémi ked chcem pustiť nejakú pesničku tak ma niekdo preruší že to je divné a pustí tam nejakú hovadinu. Čo s tým?
Miro Veselý 3. februára 2016
omega ťažko na to odpovedať. Ideálne je stretávať sa s ľuďmi, ktorí dajú priestor aj vám. Menej agresívni a priebojní sú a potom sa „odvážite“ presadiť občas aj svoj názor. Nie vždy sa dá vyberať spoločnosť a potom ak máte blízko seba niekoho kto sa presadzuje rád vždy a za každú cenu, potom to je ťažké. Takže začnite tým či sa bojíte vždy a pred každým, alebo len pred niekým. No a nakoniec pri púšťaní pesničiek je to vec vkusu, čo sa páči vám naozaj nemusí sedieť tým druhým. Potom je dohoda ťažká.
Derek 7. marca 2016
Chcel by som sa spýtať či keď som taký viac zameraný na seba a tým si celkom kazím názor u druhých som niekde v spoločnosti začnem sa báť pred niekym na koho názore na mňa mi záleží pred tým som to neriešil a v pohode myslíte že by sa mohlo jednať o sociálnu fobiu ako je to možnosť ale nepravdepodobná pretože pokiaľ viem tak socíalna fobia vznikne ale u mňa sa to stalo tak že som začal rozmýšľať nad tým čo by sa stalo keby som si pokazil názor u druhých a nevedel sa poriadne vyjadriť takže podľa mňa to sociálna fobia nebude čo si myslíte vy ? :) ďakujem za radu
Miro Veselý 7. marca 2016
Derek sociálnou fóbiou by som vôbec nestrašil. Pomenoval ste to presne, ak vám záleží na názore niekoho, tak pred ním máte trému, to je predsa celkom normálne a máme to asi všetci. Jediné čo vám môže pomôcť je to, že druhí majú väčšinou rovnaké pocity ako vy – tiež rozmýšľajú či sa neznemožnia. Každý myslí len na seba. Nemyslím to v zlom, ale tak ako vy sa nezamýšľate nad tým či sa váš známy „zhodil“ alebo niečo „pokazil“, tak ani my ostatní neposudzujeme vaše výkony. Takže žiaden strach. Názor druhých na seba si nepokazíte veľmi ľahko a keby áno, je možné že to nebola pre vás tá pravá partia.
Derek 7. marca 2016
Ďakujem :) je dosť možné že to je iba prechodné obdobie lebo fakt pokiaľ som sa o to nestaral uplná pohoda žiadne starosti len ja si musím vždy niečo vymyslieť :D naposledy to bol nádor a teraz toto :D
Miro Veselý 7. marca 2016
Derek je dobré ak človek dáva pozor na rôzne možné príznaky, ale samozrejme s mierou. Sebapozorovanie niekedy môže narobiť aj škody.
Matrix 8. marca 2016
Dobrý deň mám rovnaký problém ako uživateľ Derek fakt presne to isté akurát že ja som taký nebol mal som dosť vysoko sebavedomie a tým som si ziskával ľudí čo boli napríklad taký vodcovia na škole ak to môžem tak nazvať :D hlavne toto mi ho dosť pozdvihlo ale jedného oktobrového dňa ma len tak napadlo že čo by sa stalo keby už nebudem taký vtipný sebavedomý a človek z dobrými názormi táto myšlienka sa mi dostala do hlavy na konci oktobra a odvety z tej trémy pred ľuďmi začnem tak viac žmurkať a cítim ako keby som mal unavené oči a popritom keď výjdem z tej miestnosti tak to prestane a áno spím tak 8 hodím denne k tomu ani tie názory už nie sú to čo bývali pretože viem čo chcem povedať ale bojím sa že skomolím nejaké slovo čo sa mi väčšinou aj podarí neviem chcem aby to už skončilo lebo mám školu a chcem sa venovať tej starám sa o tom ako vyzerám pred ostatnými a potom vyzerám ako idiot pritom vo svojom vnútri viem že to tak nieje raz som sa s tým zdôveril kamošovi on povedal že nemám riešiť čo si o mne myslia len ja som tiež taký človek čo potrebuje vyzerať dobre nepotrebujem aby som bol pre nich vodca ale chce aby ma mali aspoň na tom vyššom mieste ale to žmurkanie ma na tom štve asi najviac a spolu s tým sa mi unavia oči neuveritelňe čo dokáže ľudská myseľ spôsobiť čo myslíte vy ? viem je to blbá otázka ale riešiť toto 4 mesiace vkuse to je dosť ale niekedy mám také chvíľe dobrej nálady a môj problém ako keby zmizne ale na druhý deň som v tom znova.
Miro Veselý 9. marca 2016
Ten pocit unavených očí môže byť prejavom stresu alebo strachu, ale určite nezaškodí poradiť sa s lekárom. Tak komplexnejšie, popísať mu tú situáciu a možno spoločne odhalíte nejaké riešenie. Bolo by jednoduché keby som vám napísal niečo v tom zmysle „menej sa pozorovať a viac sa venovať iným“ ale to by nemalo žiaden účinok. ak ste v minulosti už bol vtipný, tak sa netreba báť, to býva celoživotná črta. nejaké „zhodenie sa“ pred druhými nie je vážny problém, len to tak v mladosti vnímame. každý problém trvá pár sekúnd, alebo pár minút a potom sa zabudne. slovo skomolí každý človek aj dobrí rečníci. nevadí. skúste si v duchu premietnuť či sa pred vami niektorý spolužiak „zhodil“ tým že spravil niečo nevhodné, zakoktal, alebo niečo pokazil. odsúdili ste ho v duchu a v živote ho už nechcete ani vidieť a počuť? alebo ste sa pobavili a ďalej sa kamarátite možno ešte lepšie ako predtým? chyby sú súčasťou života. čím viac ich spravíme, tým viac sa môžeme naučiť robiť to čo sme chceli – správne. takže báť sa treba strachu. nie chýb. strach je zbytočný. a ak nepoľavuje dlho, tak sa poraďte s lekárom.
Matrix 14. marca 2016
Myslíte že sa z toho človek môže zblázniť ? dúfam že nie :/
Jaroslav 17. apríla 2016
Dobrý deň mám problém taký že tomu možno ani sám neuveríte konkrétne sa týka môjho myslenia pred dlhšou dobou som rozmýšlal nad sebou že čo ak sa mi podarí skaziť si všetku reputáciu akú som mal a spraviť zo seba úplného debila takého motka alebo popletka mám problém čokoľvek povedať a keď už niečo mám povedať tak mi asi z toho stresu vyschne v ústach a začnem žmurkať povedal by som že až neprirodzene dokonca mi jeden spolužiak povedal že už som horší ako jeden chalan zo školy ktorý je asi postihnutý a že sa mám spamätať vtedy sa to podla môjho názoru ešte viac prehlbilo a keď pri niekom sedím či už je to spolužiak alebo nejaka autorita oči mi utekajú na tú osobu ako keby som sa bál že sa bavia o mne neviem čo s tým už je to dosť dlhá doba čo som nad touto blbosťou začal rozmýšľať je zaujímavé čo dokáže ľudská myseľ
Miro Veselý 17. apríla 2016
Jaroslav do istej chvíle je taký problém celkom bežný, v rôznej miere to zažije asi väčšina z nás. Keby sa to ale prehlbovalo, potom stojí za úvahu poradiť sa s lekárom alebo psychológom ktorý by vás asi uistili a vhodným rozhovorom asi aj posmelili k tomu, aby ste to lepšie zvládal. Dá sa povedať, že čomu dáte pozornosť, to sa posilní. Ak si budete všímať svoj strach a pozorovať zlyhania, bude sa to zhoršovať. Ale ak si nepovolíte také myšlienky a dáte pozornosť skôr tomu o čom sa hovorí, tak si môžete od tých deštruktívych úvah aj odvyknúť. Viem, ľahko sa mi to napíše a ťažšie zrealizuje. Ľudská myseľ však je úžasná ako ste sám naznačil. Držím palce aby ste to čo najskôr zvládol
Jaroslav 18. apríla 2016
Dobrá rada ďakujem moc asi vyskúšam toho psychologa ach keby som sa tak zaoberal dôležitejšími vecami ako sú takéto s prepáčením kraviny :D
Miro Veselý 18. apríla 2016
Jaroslav niekedy nás dokážu aj zdanlivé kraviny riadne potrápiť. Ale ak sám máte náhľad na to, že sa zaoberáte menej podstatnými vecami, tak to už ste asi na dobrej ceste k vyriešeniu situácie. Možno je to len zvyk a to sa dá odtrénovať. Držím palce.
iveta 29. apríla 2016
Poprosím o radu, stále myslím na robotu, v noci nemôžem spávať, v hlave si to stále dávam do kopy čo by som mala spraviť a ako, potom som v práci strašne unavená nedokážem rozmýšľať, neviem už ako z toho von
Miro Veselý 29. apríla 2016
iveta to je niekedy veľmi nepríjemný stav. Môžete vyskúšať taký trik, že si na noc pustite slabo nejakú neutrálnu nahrávku, trebárs audioknihu, ktorú poznáte a je načítaná bez prekvapivých zvukov. Môže to pomôcť odpútať myšlienky a zaspať. Ak by ale taký prístup nepomohol, potom riešte čo sa deje, prečo potrebujete spracovávať také informácie. Či je to problém práce potom vymeniť prácu. Alebo je to váš problém a potom sa asi bude dobré poradiť s psychológom. Každopádne dlhodobo zlý spánok môže veci len zhoršiť, takže to neodkladajte
Kika 8. mája 2016
Dobrý den,
Mám problém so svojim sebavedomím, vôbec v ničom si neverím, asi to bude tým, že som nikdy nič nedokázala. V januári som vyskočila zo 4. poschodia a momentálne som na vozíčku.Pracovala som ako chyžná, teraz však už túto prácu nebudem môcť vykonávať dalej. Neviem si predstaviť, akú prácu by som mohla vykonávať teraz, kedže sa pokladám za veľmi hlúpe dievča.Mám 31 rokov, ale žiadne ciele a plány. Stále si myslím, že môj život nemá žiadnu hodnotu.Mám aj vysokú školu, ale nikdy som to nevyužila.Nemám žiadnych kamarátov. Jednu kamarátku, ktorá však býva daleko. Berem aj antidepresíva. Pripadám si zbytočná a odkedy som na vozíku,aj na ťarchu. Dokážem ísť sama na toaletu, aj sa osprchovať,premiestniť sa na posteľ, ale nemám žiadne záujmy. Cez den preležím na posteli a nič ma nebaví. Prosím Vás poradte mi, ako zmeniť takýto život, dakujem.
Miro Veselý 8. mája 2016
Kika takto z diaľky sa dá len konštatovať, že to nie je šťastná kombinácia, to sama viete. Popisujete situáciu, ktorá sa javí bezvýchodiskovo, hlavne ak sama cítite že vás nič nebaví, cítite sa zbytočná a nemáte ciele a plány. To môže byť spôsobené aj depresiou. Skúste to spomenúť svojmu lekárovi, je možné že ak by upravil dávkovanie antidepresív, možno by sa to mohlo zlepšiť. Je jasné, že byť na vozíčku je značná komplikácia, ale ak by sa vám podarilo nájsť nový námet pre náplň svojho života, mohlo by to pomôcť ako vám, tak aj iným. Možno by ste mohli vy sama niekomu začať pomáhať, možno aj cez internet. Je kopa ľudí ktorým aj tak môžete pomôcť a začne vám to pridávať pocit, že ste potrebná a užitočná. Je to asi neľahké naštartovať, ale skúste aspoň nejaké zmeny skonzultovať s lekárom, možno vás to privedie k ďalším nápadom ako na to. Držím palce nech ešte zažijete aj radostné dni.
Domca 12. júna 2016
Dobry den prajem…mam taky problem mam strach s noveho zamestnania vsetkeho s tym spojeneho..pred mesiacom som prisla o pracu kde som robila casnicku terazmam tiez robit casnicku ale mam strach ze to nebudem vediet ze nieco pokazim….inak vzdy ked mam ist do novej prace mam s nej neuveritelny strach je to asi preto ze si vobec newerim a newiem ako sa toho zbavit…dakujem
Miro Veselý 12. júna 2016
Domca strach je asi normálna vec ak niečo chceme spraviť dobre. Ak si nie ste istá, vždy sa dá rozvíjať a cvičiť to, čo chcete robiť a zlepšíte sa v tom.
RP 16. júna 2016
Miro, čítal som Váš web a Vaše odpovede v komentároch a chcem sa Vám poďakovať za toľkú ochotu, snahu a empatiu. Ste skvelý človek a ľudia vo Vašom okolí musia byť šťastní, že Vás tam majú :) Nech sa Vám darí.
popelka 11. júla 2016
Dobry den,
mam velky problem s vlastnym nazorom, obcas si ho ani nepoviem aby som nevyzerala zle pred ostatnymi alebo aby si nemysleli ze som konzervativna a podobne, a ked si ho aj poviem potom ma strasne trapi ze co si teraz o mne ten clovek mysli, lebo dost casto mavam opacny nazor ako ostatni ludia :( potrebujem sa toho zbavit
Miro Veselý 11. júla 2016
popelka dosť záleží na tom, o aký názor sa jedná. ak viete že váš názor je správny, potom je lepšie stretávať sa s ľuďmi, ktorí zdieľajú rovnaké názory. Pretože brojiť jeden proti všetkým tak to veľmi správne myslíte na možnosť že to bude konfliktné. Konzervatívny postoj je normálna vec a nemyslíém, že by ste sa mali zbavovať vlastných postojov len preto, aby ste zapadli.
Karel 11. júla 2016
Dobrý den měl bych problém pro vás možná neobvyklej. Už delší dobu mi zaleží na tom co si o mně kdo pomyslí a když se mám s učitelem nebo s někym kdo je odemňe starší rozpovídat tak to neskutečne pokazim. A to tím že se mi vyschne v krku, začnu mrkat – asi to bude tím stresem a pak jsem ješte takovej tichej. Jednou když jsem byl s učitelem na chodbě ptal se mě proč se neučím a pak mi řekl že mu připadám jak kdybych měl svúj svět chápete jak to myslel ?
Miro Veselý 11. júla 2016
Karel tieto situácie sú zákerné. Ak sa človek začne pozorovať, nájde chyby a potom sa pozoruje ešte viac. To privodí ešte viac chýb, potom už ich aj očakávate, nasleduje stres a tak sa to stále zhoršuje. Ťažko takto nadiaľku povedať čo ďalej, ale niekedy nezaškodí poradiť sa s psychológom aby sa prerušila tá špirála zhoršovania celej situácie.