Mobbing – psychický teror na pracovisku

Komentáre k článku: Mobbing – psychický teror na pracovisku

1. chameleon 21. februára 2010

   Ja som pracoval v štátnej správe v sfére, kde by si každý povedal, že tam sa to nikdy nemôže stať, ale ja som to tam zažil. Moja skúsenosť je, že som rok navštevoval psychiatra a spolupracovníci aj keď sľubovali, aj tak potom všetko zamlčali a orgány činné v trestnom konaní nič nevyšetrili. Najlepším riešením bolo pre mňa odísť. Je to už niekoľko rokov a stále nie som taký, aký som bol predtým.

2. eleonora 8. apríla 2010

   … chameleon… ale verím, môže sa to stať všade a je to strašne smutné – a hlavne ten postoj ostatných kolegov. z toho sa človeku zdvíha žalúdok

   … môže sa mobbingom označovať aj rok trvajúci psychický nátlak vedenia firmy na všetkých zamestnancov na tému „máte ma rada?… lebo kto ma nemá rád, ten ma nenávidí…“ …. lebo asi pol roka som sa na tom bavila, srandovali sme … ale po pol roku sa mi otázka tohto znenia zdala trápna, a keď sa každá debata – či na porade, alebo volne pri vstupe do kancelárie,…ukončenie telefonátu, …každý výstup, v ktorom vás niekto obviňoval z banálnej, často vymyslenej chyby (na udržanie pracovného napätia) sa končil touto otázkou… zarážajúce?… no poviem, že mi z toho bolo „natyčku“… a nebudem tu radšej popisovať situáciu, keď som psychicky nevydržala a po hodine nadávania padla táto otázka a moja odpoveď bola… „no, nie“…
   … nechápem, prečo sa ostatný kolegovia tvárili, že sa nič nedeje, že sa ich nič nedotýka, … tak asi nemám taký silný žalúdok, aby toto spracoval…

3. zebricka 16. apríla 2010

   podľa mňa je mobbing veľmi rozšírený – hlavne u nás na východe SR.
   Pracovala som na miestnom obecnom úrade, kde sa mobbing na moju osobu (ZŤP – takmer som sa prebudila v nemocnici) ) začal, keď nastúpila nová“kolegyňa) – záver – mňa vyrazili a ona zostala. Dlho som to nevedela spracovať a malo to vplyv na môj zdravotný stav – následky sa prejavujú aj v súčasnosti.
   V súčasnosti mám vynikajúcu prácu a vynikajúcich nadriadených (ktorí rešpektujú moje podlomené zdravie a nevadí im ak musím ísť k lekárovi ako to bolo predtým), ale ešte stále ráno vyrážam do práce s obavou, či sa nestane niečo zlé aj v tejto práci. Takže neviem to spracovať ani po 3 rokoch.

4. Kika 3. júla 2010

   Chcem poprosit o radu ako mam postupovat: napadla ma fyzicky konatelka firmy, pre ktoru som dlhe roky pracovala. Uz som im nebola potrebna tak sa ma chceli zbavit zo dna na den…kedze sme sa nedohodli na podmienkach odovzdania dokladov…ja som totiz ziadala predtym prevzatie a uhradu faktury za posledny mesiac a konatelka nebola ochotna to urobit (ja si myslim, ze bola pripravena mi ju aj nezaplatit)…napadla ma, nechutne mi vynadala a tahajuc ma za ruku ma vysmarila pred dvere!!!!! Svedkom bola jedna kocka – ich zamestnankyna, krik rev a nadavky na moju adresu poculo viac ako 10 ludi v tej chvili… Na ruke mam podliatiny, chrbat poskriabany, tricko roztrhnute…a o psychike ani nehovorim….co je ale najlepsie, urcite sa skoncila moja spolupraca s firmami, s ktorymi som mala vybudovany dlhorocny koretktny vztah… Co robit?
   Moze sa mi pripadne ozvat nejaky pravnik, ktory ma s takymto jednanim uz skusenosti?
   Dakujem moc.

5. Zuzka 19. novembra 2010

   Tak, pracujem v štátnej správe – Okresný súd už niečo 20 rokov, mobbing na moju osobu bol vykonávaný asi 1 rok nepretržite, prekonala som to, aj keď s pohrozením sťažnosti-písomnej, na druhú osobu ( argumenty mám stále v zálohe). Išlo o to, že naše vedúce si môžu dovoliť všetko, čo sa im zachce, ponižovať a degradovať kedy a ako, proste voľná ruka. Vyhrážky, že P-čko si nemôžem zobrať, a ani chorá nemôžem byť, 900 spisov na opise, som prekonala. Som tu, fungujem a stále pracujem a myslím že predpisy ktoré si stanovujú sú prehnité a tú dôkazom akoby štát v štáte. Aj za cenu totálneho poníženia ľudskej osoby. Nevadí, za výlpatu 11.000,- Sk mesačne sa to oplatí, samozrejme bez odmien, však?

6. Soňa 12. decembra 2010

   Vždy som si myslela, že mne sa také dačo nemôže stať. A už je to tu. Učím na ZŠ. Vždy som mala pocit, že som celkom obľúbená, že vedenie rešpektuje moju prácu, rodičia mi idú po ruke, deti dosahujú celkom dobré výsledky. Je pravda, že moja priama nadriadená mala pár krát nejaké neprimerané reakcie na moju osobu /na verejnosti/, no neriešila som to, lebo som vedela, že pôjde do penzie. Odchod do dôchodku jej trval 2 roky, takže sa tých menších incidentov nazbieralo asi viac. Po jej odchode sa zmenilo vedenie a „folklór“ napádania sa stáva pravidlom už aj od vlastných kolegýň. Teraz si uvedomujem, že vlasnou nečinnosťou som si to spôsobila čiastočne sama. Neprimerane na výpady reagujem, lebo ich nikdy nečakám, prichádzajú nečakane, vždy ma zaskočia. Už som sa snažila raz u nadriadenej poukázať na tento problém, no nič sa nestalo. Skôr mám pocit, že ona s pár jej „satelitmi“ sú zdrojom týchto nepríjemností. Skutočne neviem, kde by som sa mala obrátiť. Ak má niekto podobný problém a vie, ako ho riešiť, dajte vedieť. Ja len viem, že to tak nenechám, ale možno to bude ešte horšie, lebo poukážem na problémy nového vedenia, čo sa mi môže vrátiť ešte v horšom. No neviem, ale díky za každú radu.

7. Miro Veselý 12. decembra 2010

   Soňa v zásade môže ísť o dve možnosti. Buď je vedenie zlé, manipulatívne a naozaj ťa terorizujú. To je veľmi zlá situácia, lebo ju ťažko riešiť. Boj považujem za nereálny, útek zas je nepohodlný, ale asi lepší.

   Druhou je možnosť že ich nejakým spôsobom provokuješ, možno práve neprimeraná reakcia ich zabáva a podnecuje. Čiže skús sa pozrieť na to, čo vieš ovplyvniť jediné a to sú tvoje reakcie a tvoje správanie. To ale je asi najťažšia cesta.

   Ťažko napísať niečo konkrétnejšie, to by bolo treba vidieť pár takých problémových situácií. Jedna z možností by bolo konzultovať to s psychológom, alebo psychiatrom, tieto profesie sa venujú interpersonálnej komunikácii.

8. renata180 17. decembra 2010

   Pracovala som v jednej nemenovanej kancelárii. Spočiatku sa všetko javilo, že aké dobré vzťahy sú na pracovisku, práca ma bavila…nakoľko sa konateľovi spoločnosti začalo dariť (čo mu aj prajem), ale zo dňa na deň sa otočil o 180 stupňov. Začal mi dávať úlohy, ktoré boli z hodiny na hodinu nesplniteľné a trval na tom, aby boli splnené. Neskôr začal na mňa vyvíjať psychický nátlak, kde prvýkrát som to nechala tak. Ale opakovalo sa to, a potom som nabrala odvahu a ozvala som sa. Tu som zrejme spravila chybu, lebo od toho dňa sa všetko zvrtlo. Všetko začal popierať, že „on mi nič také nepovedal, nedovolil atd…“ a nakoniec ma nazval ….., v tom momente sa mi svet zrútil. Strašne ma urazil, a ponížil moju osobnosť a nedokážem sa s tým zmieriť, že ako ma nazval. Nečakala som to.Prestala som mu veriť, prácu mi zhnusil ako sa len dalo. Do práce som chodila s nechuťou, a čakala som vždy na koniec prac.doby.Naposledy som bola ticho, a opätovne začal s rečmi, len tak z ničoho nič zabŕdal. Povedala som si,že stačilo mám jedno zdravie, a nenechám si ho zničiť od takého človeka, ktorý si nič neváži. Podala som výpoveď, aj napriek tomu, že nemám nové zamestnanie. VZDALA SOM TO :( lebo som už nevládala

9. Miro Vesely 17. decembra 2010

   renata180 podľa mňa je lepšie „vzdať sa“ ako bojovať. V takejto situácii bude asi pokoj. Novú prácu asi zoženieš, človek, ktorý vie robiť sa zvyčajne nestratí. Často si ľudia takto nechtiac aj polepšia. Takže skús hľadať o triedu lepšie, než si mala teraz. Držím palce.

10. renata180 17. decembra 2010

    Miro Vesely ďakujem veľmi pekne :D
    Dala som mu výpoveď, a videla som na ňom ako hodil na mňa usmiatu tvár (určite si pomyslel, „konečne odchádza a sama“). Všetko sa nedá napísať. Ale teraz som úplne v pohode, síce doľahla na mňa únava z celého toho trvania (trvá to cca 2 roky). Už mám oveľa lepší pocit :)

11. Miro Vesely 17. decembra 2010

    Dva roky? To je veľmi veľa. Musíte byť trpezlivá a húževnatá. Držím palce, aby to v budúcej práci náležite ocenili!

12. renata180 17. decembra 2010

    čo som mala robiť? pred rokom som dala výpoveď, ktorú som stiahla, nakoľko som brala ohľad na to, že z čoho budem žiť, platiť účty atď…(to bola moja naväčšia chyba,ktorú už v živote nespravím). Myslela som si, že to bude lepšie, ale mýlila som sa. Zo dňa na deň horšie, a horšie.
    Teraz si za svojou výpoveďou stojím,aj napriek tomu, že viem, že nemám ďalšie zamestnanie. Už som sa dosť naplakala v tomto zamestnaní, a od apríla tohto roku som sa s nadriadeným prestala rozprávať. Takto sa pracovať nedá. Preto som učinila tak, ako som učinila. Možno veľa ľudí to nepochopí, pokiaľ to nezažijú na vlastnej „koži“.
    Len stále nechápem týchto ľudí, že čo z toho majú, keď takto urážajú resp. ponižujú človeka??? Chcú si niečo dokázať, že sú niečím???

13. mlok 23. februára 2011

    Na jednom nemenovanom úrade práce sa šikanuje tiež a to
    od nadriadených, schovavájú sa žiadosti od klientov, prikazovanie urobiť robutu celého oddelenia, ba dokonca sa vymieňajú zámky na kanceláriách a zamestnanci sa tiež len nečinne prizerajú. Boja sa o zamestnanie.
    Nemyslím si, že v rámci mobbingu pomôže psychológ alebo
    psychiater. Ktorý nadriadený sa niekomu prizná, že od niekoho chcel, aby riešil veci mimo zákon? Najlepšie je z takéhoto prostredia asi odísť sám. Inak si zamestnávateľ aj tak na Vás niečo nájde.

14. Petra 28. marca 2011

    Niekedy je asi fakt lepsie byt arogantna, aby ludia hned vycitili,ze si na vas nemozu dovolit. O mne si to myslia, aj ked taka v skutocnosti nie som, ale vzbudzujem u niektorych asi respekt, dokonca az strach, lebo vzdy poviem co si myslim a nemam strach sa ozvat a ludom sa to nepaci pocut pravdu. Mne sa to paci, vyhovuje mi to a je mi suma fuk co si kto mysli o mne, aspon viem, ze sa mi nieco take ako je mobbing stat nemoze. Ale pozor, vzdy mam profesionalny pristup ci k praci,alebo ku kolegom, nikdy by som si nedovolila nikoho urazit, to je zas ina vec. Treba mat vzdy nad vecami kontrolu.Ale nepripustam si v praci hocikoho k telu, na tom som sa uz popalila viac krat. Takze…viete co mate robit. :))

15. boada 30. marca 2011

    Dobry vecer,po MD som zacala pracovat v policajnom sektore /3MES/, ale od prveho dna mi bolo dane na javo, ze som pre nich neziaduca. Takmer vsetci mi davaju na javo, ze som nic, mylim sa, cakaju kedy urobim chybu, stale cakaju, kedy co zle spravim. Obvinuju ma zo vsetkeho ,kde sa nieco stane, aj ke s tym nemam nic spolocne. Vadi im, ze som v ich kancelarii. Mna ani nepozdravia. Kolega, co prisiel pred rokom je olubny, ma za sebou zenu, ktora mu pomaha, on sa oze pytat a mylit, ale ja co zycinam, si mam vsetko nastudovat a neotravovat. Ked sa on nieco spyta, je to ok ale ja som podla nich neschopna a navyse som ZENA. Uz to asi nezvladnem, doma mam toho dost, muz na mna tlaci, na dieta som takmer sama,kedze byvam daleko od rodiny, nemozem spat, bojim sa ist do roboty. Uz si sama nahovaram, ze som nula co nic nevie a nic nezvladne, co vsetko pokazi. Co mam robit? Nemozem si dovolit odist, dakjem

16. Miro Veselý 30. marca 2011

    boada tu je ťažké radiť. ak sa nedá riešiť situácia s vedúcim(i) tak sa obávam, že môže byť menej bolestné skúsiť iný kolektív, iné pracovné miesto…

17. havavaaa 28. apríla 2011

    O mobbingu som sa učila na VŠ a ani vo sne by ma nenapadlo, že ma take niečo postretne. Vždy som sa snažila pomoct ked niekdo potreboval a nikdy som sa nestretla s nejakymi zavažnymi negativnymi reakciami na mna, preto som sa citila byt v každom kolektive viac menej oblubena. Až keď som nastupila do môjho prvého „ozajstneho“ zamestnania- verejna sprava.
    Zaučili ma len tak hmlisto, zbytočne všetko nafukovali, neustale zlomyselne poznamky, nezmyslne prerabanie úloh, neprijemne pohlady, ironicke usmevy, prevracali očami ked si mysleli že sa nepozeram, ohovarali. Mala som najskor pocit, že si to len nahovaram …no bolo to stale horšie, podkopavanie vo chvilach ked by ste to najmenej čakali… a ja som sa nebranila, iba sem tam… potom moji najbližši si všimli, že sa so mnou niečo deje, chodila som smutna, bleda, nechutilo mi jesť, v noci som nespavala, keď som sa o pol noci zobudila a spomenula si na robotu, tak som sa rozplakala…mala som pocit že mi preskoči :(. Bolo to hrozne… Posledny deň skušobnej doby som išla dať vypoveď….
    A ako to dopadlo? :) Nadriadení si ma zavolali a prehovorili, zobrala som si teda dovolenku. Po dovolenke som prišla a to len preto lebo žiadna ina praca v nedohladne. Dva mesiace to bolo, ako keby na ihlach :) … nebolo to dobre ale ani zle… proste dali mi pokoj…časom ma spoznali, zistili aka som …. a po 7 rokoch si ma važia a maju ma radi..teda aspon si to myslim :) … Ale poviem vam, niekedy sa na nich zadivam a spomeniem si ako sa ku mne spravali a ako po mne šlapali..a nechapem to. Ale nikdy sa ich neopytam prečo, sme kolegovia…nie priatelia..hranice treba dodržiavať… :)))
    Mne sa to podarilo prelomiť len preto, lebo som mala správnych nadriadených, ktorí to dokazali dať na poriadok… inak by som tam nezostala, aj za cenu že by som bola nezamestnana… Preto držim palce všetkým ktorí sa chystaju s tým zatočiť :) …DO TOHO…nestoji to za vaše zdravie!!!!!!!!!!!!!!

18. NIKTO 2. októbra 2011

    My máme vo firme hneď alfa pár-muža a ženu,tak si sadli so svojimi démonskými povahami,že sa o nich hovorí,že sú milenci.V ich počínaní som videl všetky hnusné,nízke a podlé praktiky,aké si len môžte vymyslieť.Hneď ako sa u nás zamestnali,zaujali vedúce pozície,pár ľudí bolo odídených a z ostatných sa stali dvojtvárne rohožky.Majiteľovi sa sprvu slizko pchali do …potom rozdelili firmu na stádo debilov a dvoch géniov a teraz keď sú všetci vymeniteľní a oni nenahraditeľní,ziapu už aj naňho.Z kedysi asertívneho podnikateľa sa stal húpací koník,ktorý už len mlčky prikyvuje,keď tie dva besné psy ráno rozkazujú,čo sa dnes bude robiť.Ľuďom sa obracajú žalúdky a nikto nechce myslieť na to,čo bude ďalej.A tak je to deň za dňom…

19. OZ 21. novembra 2011

    Mobbing ako nežiadúca agresivita v medziľudských vzťahoch sa po nežnej revolúcii rozšíril aj na Slovensku. Preto je potrebné, aby takéto ľudské správanie zo strany vedúcich, ktorí patria do skupiny sociopatov, ľudí neuznávajúcich nič iné než svoje vlastné pravidlá a zákon silnejšieho resp. hlasnejšieho, ktorý má na pracovisku lepšie konexie, alebo do skupiny karieristov, ktorí sa snažia presadiť sa na úkor druhých, riešila legislatívna úprava zákona. Stáva sa, že obeť mobbingu v niektorých prípadoch vidí iba jediné východisko, a to siahne si na život. Našou snahou je monitorovať, publikovať a šíriť osvetu medzi ľuďmi, aby sa nebáli a hlavne o psychickom terore na svojom pracovisku nemlčali. Tiež chceme chrániť občiansku odvahu, občianshu statočnosť.
    Motto & cíl: Bráňte nielen tých slabších, ale tiež tých, ktorí nemlčia.
    A títo vám potom pomôžu ubrániť vašu demokraciu!

20. mária 18. januára 2012

    To čo píšete prežívam aj ja a bohužiaľ musím aj ďalej. Pracujem v prevažne ženskom kolektíve vo verejnej sfére. Moja profesia je nádherná a moja práca ma tešila až do chvíle, keď sa mojou priamou nadriadenou stala osoba bez vysokoškolského vzdelania, ktorá nemá s mojou profesiou nič spoločné. Mojej práci nerozumie a verte alebo nie inteligenčne je na úrovni možno niekde okolo 90, ale má dobrý vzťah s vedením (donáša na ostatných – preto aj tá funkcia). Už viackrát som uvažovala o výpovedi, ale v regióne kde žijeme je veľmi málo pracovných miest pre vysokoškolský vzdelanú ženu po 40-tke. Zostáva mi len čakať a dúfať že v už tento rok dôjde k výmene vedenia a všetko sa zmení.

21. Edo76 11. februára 2012

    11 rokov som robil strážnika v Kúpeloch B… Asi 5 rokov dozadu došlo k výmene šéfa, stal sa ním bývalý údržbár. Najprv sa choval velmi priatelsky – pozýval ma na pivo v pracovnej dobe atd, čo som odmietol. Po čase začali rozne buzerácie , posmešky a narážky na moj súkromný život. Neskor dlhé zápisy v pracovnej knihe o zle vykonávanej práci, aj ked som sa snažil ako sa dalo. Pracovnú pohodu vystriedal stres, úzkosti a syndrom vyhorenia. Nakoniec som dostal výpoved z „organizačných dovodov“. To som už nezvládol a siahol si na život, nasledovala hospitalizácia a ročná PN. Nie som však jediný, on sa takto zbavil aj iných nepohodlných. Je to pracovisko kde vládne rodinkárstvo, bonzovanie, ohováranie atd. Ryba však smrdí od hlavy, takže hlavné zlo je vo vedení tejto „firmy“!

22. tuta 11. mája 2012

    Nič nového pod slnkom, moja skúsenosť je taká, že mobing prevádzkuje úplne slabučká osobnosť neistá si vnútri samá sebou, ako náhle sa objaví v ich okolí trošku zručnejší človek ako oni- začína ohováranie , šikana, a zlodejina- vykráda vám pomaly psychiku- dušu.

    Jediný účinný spôsob pokiaľ to nieje nadriadený- treba ukázať že sa ho nebojíte a začat bojovať jeho zvrhlými zbraňami- ak vás strápňuje.- treba mu dožičiť takisto zakúsenie tejto ponižujúcej situácie- vysmieva sa? – takisto- iná cesta neexistuje- ak je to šéf- medzi 4 očami- povedať mu niečo koompromitujúce- žiaľ- nik sa vás nezastane a to nikdy- musíte sa zastať sami seba len vy sami- je to ako keď veľké zviera útočí na slabšie, ale aj slabšie zviera má len akú takú nádej na prežitie keď kládie aktívny odpor- preto- ak sa nebudete brániť skonči to veľmi zle pre vás – a vinník ostane nepotrestaný- hlavne je nebáť sa – strachom to iba viac prehĺbite- uvedomte si – situácia akokoľvek zlá netrvá nikdy navždy

23. zdenka 5. februára 2013

    ak ma niekto ohovara poza chrbat mam sa branit ak o tom viem medzi štyrmi očami ,alebo pred svedkami ju upozornit,že si to neprajem_

24. Zdenka 21. februára 2014

    Dobry den zial to co pisete ma zaujalo tyka sa to aj mna nikdy som nevedela ze taketo nieco existuje tiez pracujem v cisto zenskom kolektive v jednej nemenovanej firme robim za strojom robotu som sa naucila aj ked som ju ledva stihala stale sa mi tento stroj kazil nemala som na to nervy tak ma prelozili inam a tam sa to zacalo ked som povedala ze praca mi nebola riadne vyvetlena na druhy den mi ju vysvetlili robotu som si plnila v pohode az dokym som si nezacala nadrabat tato robota spociva v tom ze si kazda jednolivo s kosa berieme diely a tie musia sediet mne ale nesedeli podla prilozeneho listcku sa dali tieto diely odkontrolovat mne stale nesedeli a ked som ich musela davat prec nestihala som riadne zitila som ze diely mi zamienali kolegyne lebo mali k nim pristup a taktiez po dohde majisterky,ked som nestihala vysmievali sa mi a este viac mi ich zamienali,az mato dohanalo k placu ked to vydeli boli cele stastne na druhy den som dostala triasku bolest do hrude a nebola som schopna nic robit az som sla na pn mozte mi poradit co robit?Viem ze takto to robia s viacrymi.

25. Miro Veselý 21. februára 2014

    Zdenka obávam sa, že v takýchto situáciách je rada dosť ťažká. Ak je kolektív porušený a ľudia si navzájom robia zle, potom býva ťažké s tým niečo robiť. Bojovať s nimi je dosť nepravdepodobné, že sa tým veci zlepšia. Sťažovať sa to tiež nie je cesta. Asi najjednoduchšie je opustiť firmu, dať výpoveď a nájsť si miesto, kde je lepší kolektív. Viem, dnes môže byť neisté opúšťať miesto. Ale inak poradiť neviem. Mobbing sa v praxi ťažko dokazuje a ruší.

26. Zdenka 21. februára 2014

    Neviem ci bude vypoved riesenim ci si myslite ze nieje dobre aby som tam sla

27. Miro Veselý 21. februára 2014

    Zdenka asi som to zle pochopil. Vyrozumel som, že sú dosť komplikované vzťahy na pracovisku. No a s tým býva problém. Možno poradí ešte niekto iný.

28. Martin 27. februára 2014

    Dobry den,

    chcel by som poradit a pomoct jednemu zamestnancovi,ktory momentalne zaziva mobbing.uz niekolkokrat to oznamil svojmu nadriadenemu a ten sa len nad tym usmieva s tym ze nech teda s nim nerozprava ked mu vadi. Kedze je jeho teamleader dava mu robit najtazsie ulohy a stale ho pri vykone prace ponizuje a dobera aby robil rychlejsie atd…

    viete mi poradit nejaku agenturu alebo kompetentnych ktory by spravili namatkovu kontrolu vo firme? teda neviem ako to presne funguje ten postup aspon by som mu dal kontakt aby si tam zavolal.

    dakujem za odpoved.

29. Adela 9. marca 2014

    Dobrý deň,
    som riaditeľkou základnej školy. Som na tomto mieste krátky čas (od septembra). Prišla som do úplne nového kolektívu, ktorý stále spoznávam. Je mi však veľmi ľúto, že práve medzi učiteľmi som spozorovala mobing. Myslím si, že spúšťačom mobingu voči jednej pani učiteľka bola jej šikovnosť, zodpovednosť, oddanosť práci. Je veľmi schopná a hoci je v škole krátky čas, dokázala pritiahnuť do školy napr. značné finančné prostriedky. Nechcem hrať „mŕtveho chrobáka“ a byť ľahostajná voči útokom na túto pani učiteľku a som si vedomá, že ako manažér musím aj túto situáciu zvládnuť. Práve v týchto dňoch zvažujem, aký správny postup zvoliť, aby som zostala objektívna a neublížila ani jednej strane. K tejto situácii došla aj preto, že predchádzajúce vedenie neriešilo tento problém a situácia sa vyostruje. Pani učiteľka zvažuje odchod zo školy a nie je jediná. Možno by mi niekto vedel poradiť.

    Ďakujem veľmi pekne za odpoveď Adela

30. sofi 80 2. apríla 2014

    Dobrý deň,je mobbing aj to ked vás pred kolektívom pracovníkov zhodí vedúci pracovník-za vašu odvedenú prácu? ked vám povedia že môžete dať výpoved …ved za dverami čakajú rady daľších ,kt. vaše miesto obsadia,že si vašu prácu nevážia,ked chcete voľno alebo nejaký sviatok tak sa nič nedá…..pracujem v zdravotníctve a na smeny…a zž nevládzem ,na jednom nemenovanom odd.som strávila 15 rokov a myslela som si že už si niečo aj zaslúžim za tie roky …ale asi len ponižovanie…

31. martin 17. mája 2014

    Zijem mimo sr a cr s priatelkou cakame babo mame problem s mobbingim chcem napisat staznost na office a majitelovi.neviete mi niekto poslat strukturu tejto staznosti?

32. Iva 23. júla 2014

    Sofi viem o čom hovoríš.Zdravotníctvo-ja to volám ZOTROČOVANIE a to je porušenie ÚSTAVY.
    Ja som to mala a skončilo to orginál pracovnou popravou.Bez práv,bez možnosti…..proste polný súd .SVINE

33. katka 16. októbra 2014

    som psychyatr.pacient na polovicnom invalidnom.milujem svoju pracu ale uz som za kratky cas druhy krat na pn koli vedúcej zariadenia kora si ludovo povedane sadla na mna a chce ma vysvat z prevadzky ako sa prosim vas mozem branit?

34. Miro Veselý 16. októbra 2014

    katka poďme na to z opačného konca. Je možné, že sa ubránite. Vaša vedúca vás o to menej bude mať rada. Ako sa v takej práci budete cítiť? Preto by som otázku doplnil protiotázkou, či nie je efektívnejšie ísť pracovať inde, kde nebudú ľudia proti vám.

35. katka 16. októbra 2014

    prirodzene ze rozmyslam aj nad touto variantou ale stale mi chodi po rozume otazka precooooooooooo.preco clovek ktory ma svoju pracu rad a robi si ju zodpovedne musi ju opustit len koli tomu ze niekomu nesedi.?nemam ziadne prava ani ochranu ako pracovnik v chranenej dielni?mam jednoducho sklopit usi a ist ako nejeden co to vzdal uz predo mnou.

36. Miro Veselý 16. októbra 2014

    katka teraz na chvíľu neriešme právo. Riešme ľudské vzťahy. Občas sa stane, že si ľudia nesadnú. S tým žiadny súd nepohne. Ak v tej chránenej dielni je zlá šéfka ktorá možno už vyštvala aj iných, tak to je zlé miesto. Nejde o to sklopiť uši ale o to ísť preč od nepríjemnej šéfky.

    Iná vec by bola, ak by vás chceli vyštvať odvšadiaľ. Potom by sa dalo uvažovať o tom, že niekde robíte chybu. Potom by bolo treba pracovať so sebou.

37. Júlia 27. októbra 2014

    Dobry den, mobbing zazivam na pracovisku. Zo dna na den sa so mnou kolegyna prestala bavit. Ked som sa spytala, co som urobila, povedala ze nic. Tak som sa spytala co som neurobila a mala som, povedala ze nic, ze ved sluzobne sa rozpravame. Je mi z toho uz na zufanie, trva to pol roka a uz nevladzem. S ostatnymi kolegami sa rozprava, smeje. Mam 50 rokov a pracu si asi uz inde nenajdem – teda nie taku, aku robim teraz. Prosim, ako sa mam branit, co mam robit? Tato kolegyna so mnou robi rok. Ked nastupila, vsetko som jej poukazovala, snazila som sa jej vychadzat v ustrety ako som len vedela…

38. Miro Veselý 27. októbra 2014

    Júlia rivalita, žiarlivosť, rôzne pocity krivdy… S tým sa asi bežne stretávame a ťažko proti tomu zasiahnuť. Ak ste jej jasne dali najavo, že chcete normálne fungovať a ona to nedokáže, nedá sa asi nič robiť. Ak to nie je šéfka, tak robte ako keby sa nič nedialo, ale ľahké a príjemné to asi nebude.

39. Maria 13. novembra 2014

    Dobrý deň. zažila som neskutočný mobbing,ktorému som odolávala 1,5mesiaca a ktorý prešiel až do zastrašovania a nebezpečných vyhrážok. Samozrejme ja som ostala nezamestnaná/múdrejší ustupuje/ a dokonca ma čaká sud.Najťažšie na tom je,
    že ako obeť nemám svedkov,/ako inak/ a ostávam pravdaže terčom posmechu a dokonca moje tvrdenia sú brané ako vymyslené bludy.Dopredu viem, že spor prehrám a neminie ma ani finančná pokuta, vyplývajúca zo zmluvy.Som z toho nanič,a mám pocit, že sa nikdy nepostavím normálne na nohy nehovoriac o finančných stratách ,ktoré som už utrpela opustením pracoviska.

40. mama 23. januára 2015

    Nerozumiem celkom tym radam. To akoze tie svine co ludi sikanuju sa budu usmievat a tyrany chudak ma dat vypoved? A co sme handry? Hadam len existuje nejake legalne risenie. Dovod rozsirenia mobingu je prave to, ze sa s nim nic nerobi. Obet dostane „dobru“ radu aby odisla, a agresor sa tisko smeje a beztrestne pokracuje. Akoze sa neda branit? Oslovit svedkov, nahrat do mobilu zaznamy rozhovorov, robit si evidenciu problemov s presnym popisom situacie. A az sa nazbiera dostatok dokazov, treba oslovit vedenie. Nie priameho nadriadeneho, ale rovno vedenie firmy. Sefa personalneho. Verim ze existuju pripady, kde sa neda pomoct, ale urcite je aj dost takych, kde to musi fungovat. Len netreba ludi odradzat posuvanim akoze bezbolestneho riesrnia, lebo ono v skutocnosti bezbolestne nie je.

41. Miro Veselý 23. januára 2015

    mama áno, je to divné takto radiť, ale ak sú niekde traja chrapúni a vy zistíte, že sú to vaši kolegovia, tak môžete začať pokojne bojovať. prosím. čo sa zmení? akurát ich ešte viac proti sebe podráždite. preto je podľa mňa jednoduchšia cesta odísť z pracoviska, kde je tak mizerné vedenie, že tam trpí takéto podmienky.

    iste, dá sa to skúsiť cez vedenie firmy, ale taký šéf / majiteľ je často tiež len ješitný človek, ktorý to vníma ako kritiku a hneď sa naježí. proti komu? proti poslovi zlých správ. preto také rady.

    ale samozrejme správne je upozorňovať, apelovať a biť na poplach

42. Karol 25. januára 2015

    ..aj ja som sa stal obeťou bosingu a mobingu, ..a stále trvá, je to už od januára 2013.
    pol roka som tomu nevenoval pozornosť (lebo som si myslel, že to nič nie je a dokonca som hlavnému šikanistovi pomáhal riešiť jeho komplexy v súkromí). A potom som zistil jeho skutočnú tvár – zneužívanie, faloš, pomstichtivosť, zákernosť,.. Manipuluje ľuďmi, ohovára, vedome šíri o mne nejaké reči a ostatní kolegovia so mnou prestali komunikovať, čo sa samozrejme začalo prejavovať na práci. Šikanista zašiel dokonca tak ďaleko, že zmanipuloval aj môjho vlastného švagra, tiež kolegu. Viedlo to až tak ďaleko, že narušil vzťahy aj medzi rodinami a musela zakročiž vlastne švagrova manželka.
    A čo robím ja? Stále pracujem a povedal som si, že ma nezlomí. Zistil som si niečo o minulosti šikanistu a jeho bývalí kolegovia potvrdili, že podobné veci robil aj v predošlej práci.. Takže sa mu to hromadí.. Našťasie mám samostatnú prácu, ktorú si robím dobre, udržujem si nadhľad, a na všetky veci, ktoré mi vadia sa iba povznesiem a v duchu si poviem, aký veľký úbožiak to je.. Vlastne ho ľutujem – mal veľmi zlé detstvo..
    Nevzdám to, naštudoval som si aj pár vecí z psychológie, asertivity, obrany voči manipulatívnej komunikácii,.. Ja som sa zdokonalil a keď si šikanista myslí, že som urobil chybu, dokonca sa mu verejne ospravedlním.. no nie skľúčene, nie so sklopenou hlavou, ale priamym pohľadom, sebavedomo a dokonca sa postavím.. Nebudem ustupovať šikanistom.. Radím aj ostatným SPOJIŤ SA, OZVAŤ SA..!!!

    Budem rád, keď nebudeme sami !!!

43. Klára 2. februára 2015

    Karol hovoríš mi z duše, treba bojovať, nedať sa šikanovať, veď či už je to kolega alebo šéf a znížia sa až pod úroveň ľudskosti len aby si vykompenzovali svoju zakomplexovanosť alebo závisť, nenávisť. Ty si rob svoju prácu ako najlepšie vieš, vždy príde nový deň a treba veriť že bude lepší. Oni žijú na úkor tvojho strachu, ale dožila som sa toho že šéfka sa skoro psychicky úplne zrútila pretože tak veľmi si želala aby som z oddelenia odišla že to už nevedela uniesť. Je slabá, nervy má nanič a svojich poskokov dostatočne neodmení takže sa jej to začína otáčať späť. Som silná nedám sa, mám ústa poviem dosť už a z plného hrdla, poviem si svoje aj šéf má svojho nadriadeného ktorý si to rád vypočuje. Treba sa ozvať, máme právo na život predsa, máme rodinu, deti, potrebujeme prácu. NEDAJTE IM ŠANCU, HOVORTE O TOM, SŤAŽUJTE SA, NEDUSTE TO V SEBE. Tento druh ľudí je na poľutovanie a verte že si to vyžerú pretože karma si ich nájde.

44. MACA 17. februára 2015

    TREBA SI OTVORIť USTA,ale pred kým,ked moj sef mi šefoval 10 rokov a bola som velmi dobra pracantka teraz ked je z neho riaditel tak ho ovláda hospodárka a tá intriguje a rozbija kolektív,takže teraz uz 4 mesiace marodujem a za ten čas moju kolegynu dohnali k hodinovej vypovedi,nezniesla šikanu,nezvládla to ani fizycky ani psychicky,ked sme boli dve drzali sme spolu,neviem,čo ma ešte čaká

45. Klára 24. februára 2015

    Maca neviem ako ty, ale ja by som sa u riaditeľa ohlásila a povedala mu v krátkosti ako sa veci majú. Do práce sa chodí pracovať, ale vždy sa nájde nejaká dobrá duša ktorá má čas aj na špinavosti, klamlivé ohováranie, intrigy, podrazy pod pás a nečakané údery od chrbta. Je veľmi pravdepodobné že „pani hospodárka“ manipuluje ľudí okolo seba a on je jednostranne informovaný…. Ak si svoju prácu robíš poctivo tak ju ignoruj pokiaľ nie si v pracovnom procese priamo na ňu odkázaná. Ja som povedala priamo vedúcej aby s tým niečo robila, odvtedy je na pracovisku také tajuplné ticho…..žeby strach? Nech je to akokoľvek stále to pretrváva ale v inej forme.
    Treba to riešiť, nie že nie…

46. vanilka 1. marca 2015

    Ja som nastupila ako ucitelka v septembri a od prveho dna mala ku mne jedna z kolegyn zvlastny odstup. Nikdy so mnou nenadviazala sama od seba rozhovor, iba dvakrat za 6 mesiacov. Nikdy som nemala dovod sa domnievat, ze by mi chcela akokolvek pomoct, nikdy sa o to nepokusila. Da sa charakterizovat ako drsna, panovacna, iduca za svojim, vybusna.

    Prvykrat, ked sa sama ku mne ozvala (a to sedime v jednej kancelarii) slo o jednu nedolezitu konverzaciu (nic priatelske), druhykrat mi v chcela jasne ublizit. A kedze to s nou potom nadriadeny riesil priatelskym rozhovorom, kedze som za nim s tou druhou vecou isla, kolegyna o mne siri, ze som bonzacka. Ona tu svoju provokaciu prehlasuje za pokus o pomoc, co je ciri nezmysel.

    Cize teraz to vyzera takto: Z jej podania veci to vyzera, akoze sa mi snazila “pomoct“. Ja som za bonzacku (kedze som sa stazovala). Takato interpretacia mi znemoznuje budovat priatelske vztahy s kolegynami, ktore su mi sympaticke, pretoze informacia od nej k nim prisla skor ako by mohla informacia odo mna, na ktoru v podstate ani nik nie je zvedavy.

    Cize kedze je v skole ovela dlhsie, podala do okolia svoju verziu udalosti, co znamena, ze som za kravu ja, nie ona. Ona si vedome buduje akoze dobre vztahy s kazdym, s kazdym je uzasna kamaratka (samozrejme okrem mna), resp. s kazdym, kto je mimo kabinetu, kedze v kabinete jej maniere uz celkom poznaju. Nie je to clovek, ktory by mal sebareflexiu a dokazal si uznat chybu, dokonca verim, ze ona dodatocne skutocne veri, ze mi chcela pomoct. Komukolvek som povedala ale vsetky informacie (rodina, kamaratky mimo prace) hovori, ze jej urcite neslo o nijaku pomoc, ale o podrazenie. A nasledne mi v podstate vyhlasila vojnu.

    Rozmyslam o odchode, rodicia mi ale hovoria, ze podobne vztahy su takmer vsade na pracovisku.

    Mna trapi, ze v kancelarii bude este dusnejsie ako doteraz a ze mi to polezie na psychiku, kedze aj doteraz som sa dost trapila.

47. Klára 2. marca 2015

    Tolerancia je ten správny výraz, pedagógovia vedia o tom svoje pretože učiť nedokáže hocikto. Aby mohli vykonávať svoje povolanie študovali aj psychológiu, musia mať zmysel pre empatiu, vyvinutú pozorovaciu schopnosť, komunikovať na úrovni a predovšetkým rešpektovať človeka ako jedinečnú bytosť. Rozumný človek rozozná aj cez prejavy neverbálnej komunikácie osobu ktorá škodí, dokonca aj intuitívne pocíti ak niekto počúva za dverami. Jedna kolegyňa nedokáže svojou zlobou odpísať človeka ktorý sa snaží zapadnúť do kolektívu. Nováčik sa zo začiatku oťukáva, ale určite ho po jednej nezhode nebudú všetci odsudzovať. Treba dať hore hlavu s úsmevom na tvári a očný kontakt je dôležitý /oči sú duša/. Ktovie prečo to robí, neuvedomuje si že ubližuje sebe a svojím blízkym? Každý negatívny čin alebo myšlienka má dráhu a spätnú väzbu pretože sa vracia k vysielaču. To je zákon vesmíru, kedže u nás nie je ošetrená v zákone šikana. Treba sa voči nej obrniť, viem je to veľmi ťažké pretože to žere veľa energid, ale ak sa budeš trápiť to vycíti, bude rásť, excelovať a šíriť naďalej lži. Je zlá, mala by ísť kravy dojiť a nie učiť.

48. Harriett 23. marca 2015

    Dobry vecer, hladam si novu pracu, pricom terajsia praca ma velmi bavi. Problem je zastupkyna sefky a sefka. Uz vyse 3 roky so sefkou nemame dobry vztah, sefka zvykne v sebe drzat hnev cele mesiace, berie si na mna iny meter. Ludi ma podelenych na dobrych a zlych. Podsefka jej zvykla donasat a upozornovat na moje chyby, na co sefku pochyti hnev a u mna si neoveri, ako to bolo. Co prejde inej kolegyni, za to som ja skritizovana, uz davno som nepocula pochvalu, pritom vysledky mam dobre. Sefka zvykne medzi 4 ocami mi vraviet, ze som problematicka, nikto so mnou nechce spolupracovat, boja sa ostatni ma nieco opytat, som individualista, dava mi za priklad inych, bezproblemovych a zdoraznuje mi svoju poziciu nadriadenej a mocnej. Zakazala „jej“ ludom mi pomahat (v nasej praci to ale bez vzajomnej spoluprace a pomoci to nejde, kazdy ovladame nieco ine), z toho kolegyne ostali zaskocene a na druhej strane vravi, ze si mam sama najst spolupracovnikov. Pritom za mnou ludia chodia s doverou a nemam pocit, ze som taka prisera. Prave su opatrni, ked maju zaklopat na sefkine dvere. Uz dlho to je vyhrotene, moje pracovne navrhy su zmietnute zo stola, som dlho vystresovana, po rozhovore s nou som mala busenie srdca, stavy na odpadnutie, nespavala som. Teraz je to uz lepsie, uz ma to tak nerozhadze a to vdaka jednoduchym radam blizkeho (muza), teda z pohladu muza, ktory berie veci s nadhladom (sme zensky kolektiv). Po nedavnej chybe v komunikacii (mojej aj inych) sa to definitivne pokazilo. Citim sa ako problemova a obavam sa, ze sa nieco podobne zle stane aj v inej praci. Praca predtym bola oproti tomuto uzasna, praca este predtym, z tej som tiez neodchadzala v dobrom, tam bola ozaj problemova sefka, ktora poslala osocujuci list do mojej dalsej prace, tam ma vsak poznali este zo studii a zasmiali sa tomu. Bojim sa znovu ist pod vedenie zeny a neverim si, pretoze viem, ze aj ja som urobila chyby.

49. Kaja 22. apríla 2015

    Zdravim, nikdy som si nemyslela, ze prave ja budem mat s tymto problem, pracujem ako ucitelka na zs, sme maly kolektiv, po dnesnom dni v praci zvazujem vypoved a hladanie si noveho miesta, proste to uz psychicky nezvladam….takze plati zasa to, ze obet uteka….
    Kolegyna, ktora je uz niekolko rokov na dochodku nam systematicky robi zo zivota peklo, kazdy den mam stres, lebo nikdy neviem cim zasa na mna zautoci, na skole sa s nikym nebavi, lebo kazdy sa jej vyhyba, bohuzial ja nemozem lebo musime spolupracovat pri detoch a situacia je uz taka, ze mam psychosomaticke problemy a nervozitu z prace si odnasa moja rodina …. za vedenim nema zmysel chodit, lebo tam sa ona prezentuje uolne inak a na moje naznaky riaditel nereaguje a problemova som ja. Takze sa vzdavam a z pracoviska odchadzam :-(

50. Sandra 18. augusta 2015

    Dobrý deň,

    volám sa Sandra a pri čítaní všetkých týchto príspevkov sa úplne našla.
    Pracujem v jednom veľkom nemenovanom podniku. Problém nastal vtedy, keď som sa vrátila z materskej dovolenky. Miesto som si musela nanovo “ vyboxovať“, pretože všetky ženy, ktoré boli na MŠ chceli prepustiť, resp zmeniť pracovný pomer na dobu neurčitú na dobu určitú, čo bol absolútny blud.
    Prišla som aj s novým ďalším titulom, ktorý som obhájila popri starostlivosti o dcérku a syna.
    Sedím v kancelárií so staršou kolegyňou, ktorá ma doslova nenávidí. Myslí si, že keď je služobne staršia, má viac práv ako ja. Začalo sa to nenápadne komentovaním mojej štíhlej postavy, oblečenia / ona je naopak veľmi pri tele /, čo som nepovažovala až za také strašné. No všetko sa začalo stupňovať…. Časť z jej agendy mi šéf pridelil s tým, že mi má nejaké technické veci povysvetľovať. Neobťažovala som ju, naopak, sama som sa snažila do veci dostať, ale pár krát som musela. Za neprítomnosti šéfa na mňa začala doslova jačať, vrieskať na mňa, vykrikovať mi, že či si myslím, že keď som atraktívna, každý sa zo mňa pos …. e. Prešla som to mlčaním. No potom začala obchádzať kancelárie s kolegami, vyhlasovať, že som namyslená, pyšná a moje správanie označovala verejne za arogantné. Mne do očí však nepovedala nič. Medzi našimi stolmi postavila skrine – keď som bola na dovolenke. Šéf mi povedal, že jej vadí, že klopkám po chodbe opätkami/ musela som sa zasmiať, pretože máme plávajúce podlahy a do kopírky a na WC predsa musím chodiť /, a skrine medzi našimi stolmi obhájila tým, že “ vraj sa nemôže pozerať na mňa ako sedím za počítačom / – čím vlastne povedala všetko. V čase neprítomnosti šéfa trieska predo mnou dverami a zvoláva do našej kancelárie ostatných kolegov, ktorí s ňou radšej chcú byť za dobre – aby ma verejne pred nimi potupila a ukázala, že sú všetci na jej strane. Keď začal na mňa útočit, povedala som len jedno a to, že nepristúpim na žiadnu konfrontáciu s ňou a odišla som. Vykrikuje mi a rozširuje o mne – vzhľadom k tomu, že som bola istý čas na psychiatrií – že som chorá na nervy a že celý odbor aj podnik staviam do pozoru tým, že šéf rozkázal aby som sa vymenila s jedným kolegom a išla sedieť k nemu – to sa jej nepáčilo – neviem o čo jej ide potom. Chce dokázať, že sú všetci proti mne, že nikto so mnou nechce sedieť. Zastal sa ma na tom jej “ poľnom samozvanomˇ“ súde jeden kolega – rovno ten, ku ktorému mám ísť sedieť. Jej cieľom je izolovať ma od kolektívu, demonštrovať, že ona je za dobrú a ja som zrúda. Podotýkam, že ku všetkým sa správam slušne a s úctou. Neviem ako sa mám brániť, je to max. nepríjemné….. poradí mi niekto ?

51. Miro Veselý 18. augusta 2015

    Sandra ťažko radiť. Z praxe by som pvedal, že ak sa dve ženy z nejakých príčin neznášajú, málokedy sa to nejako dá urovnať. Takže asi by som skúsil najskôr hovoriť priamo s ňou, prebrať čo sa deje a či je spôsob, ako vzťah ošetriť. No a ak sa to nepodarí, potom je niekedy jednoduchšie ustúpiť. Áno, ona „zvíťazí“ ale niekedy je lepšie opustiť pracovisko, ako byť v kolektíve kde je niekto nepríjemný. Dalo by sa síce s nadriadenými situáciu riešiť, popísať čo sa deje, ale to môže vyvolať tak zlú krv, že to bude nakoniec ešte horšie. Iba ak by aj ostatní tú pracovníčku nemali radi, potom sa dá spraviť koalícia s nimi. Ale to už sú zas len boje a to nie je nič príjemné. Pre nikoho.

52. Klára 21. augusta 2015

    Pracovala som v zmiešanom kolektíve aj v čisto ženskom kolektíve a musím uznať že na pracovisku kde prevažujú muži je harmonickejšia a „ľudskejšia“ atmosféra ako v kolektíve čistom ženskom. Na pracovisku kde je prevaha žien je to hotová tragédia……neviem čím to je, ale šikana je skoro všade na Slovensku. Pripadá mi to ako módny trend ktorý prekvitá a má svoje zlaté obdobie. Môj názor je taký, že s dotyčnou ktorá je schopná prekladať nábytok len preto aby nevidela kolegyňu nemá absolútne žiadny zmysel niečo konzultovať a riešiť. Treba s ňou skončiť, presadnúť si ku kolegovi a zatvoriť za ňou dvere. Čo by som za to ja dala keby sa ma niekto zastal a oslobodil by ma od satana ktorý je zelený od závisti, plný nenávisti a zlomyseľnosti. Veď pochop Sandra, že tá pani je plná závisti a z toho plynie aj to zlo čo na teba vysiela. Tak sa jej otoč chrbtom a neboj sa vykročiť vpred, máš rodinu, deti – nenechaj sa otráviť skrz jednu špinu. A ďakuj Bohu že sa ťa vôbec niekto zastal, tak ako napísal Karol, rob si svoju prácu ako najlepšie vieš, správaj sa naďalej korektne a nikdy sa neznižuj pod jej úroveň je na poľutovanie….S rakovinou sa musí človek spriateliť a priať ju aby vedel ako ďalej žiť, ale nechať sa ponižovať a šikanovať od chudákov a primitívov je proti ľudskej dôstojnosti A PRETO APELUJEM,LEBO NIE SI SAMA……NEDAŤ IM ŠANCU V TOM POKRAČOVAŤ!!!

53. Sandra 24. augusta 2015

    Ďakujem Ti Klára.
    Som presne toho istého názoru. Dotyčná pani chce vo mne vzbudiť strach, no vzbudzuje vo mne len ľútosť.
    Vyhrážala sa mi dokonca pred nedávnom, že už nepríde do práce, že pôjde na psychiatriu, že až tam som ju dostala a ona si musí kvôli mne dať predpísať lieky :-) No úbohé…..
    Povedala som jej, že nech kľudne ide, má na to právo s tým, že proti nenávisti, závisti a zlobe čo nosí v sebe jej žiadne psychofarmaká nepomôžu. To si musí urovnať len ona sama sebe. Bola zelená od zlosti. Moja intuícia mi hovorí, že konfrontácia s ňou nemá žiadny zmysel, pretože jej nejde o vyriešenie konfliktu, jej ide o konflikt samotný a tým, že ju budem ignorovať jej len vezmem “ vietor z plachiet“. Ja len dúfam, že šéf, keď sa vráti z dovolenky bude v tejto veci spravodlivý a dotiahne svoj plán ako doriešiť túto situáciu do zdarného konca. Je predsa nenormálne aby ma šikanovala takými blbosťami, že si neželá aby som nosila podpätky a dlhé nechty / pretože jej vadí aj to ako nimi klepem pri písaní do klávesnice /, tým, že si nesmiem vybavovať súkromné telefonáty / ktoré riešim naozaj len sporadicky a aj to len mimo kanceláriu, že jej vadí, keď príde ku mne návšteva/. Toto isté robí aj ona, hurónsky sa rehoce, nahlas telefonuje, mobil si nechá na stole a odíde aj na hodinu preč – roznášať klebety a ten vyzváňa počas jej neprítomnosti aj 20x, otvára ostentatívne okná aj napriek tomu, že je už riadne vyvetrané, robí naschvál prievan, premiestňuje nábytok, trieska dverami. Je úbohá, je mi jej úprimne ľúto.

54. mária klingova 6. septembra 2015

    Smutné.Zažila som to ,odišla som na PN už som nevládala… jeden rok . Výpoved, návštevujem psychiatra ,psychológa beriem lieky som na úrade práce a mám strach sa zamestnať.Trvá to dva roky… Mária 54 Som šťastná,že som odišla.
    No a teraz“ pracujem na sebe“ a neviem čo bude.

55. barbora 9. septembra 2015

    Už je to druhýkrát, čo som znova v novej práci terorizovaná. Z predošlej práce som odišla na vlastnú žiadosť potom, čo som zistila, že predchádzajúci zamestnávateľ je podľa všetkého paranoik. Pracovala som v pracovnej agentúre, kde som bola sama. Zamestnávateľ žil v zahraničí a pravidelne dochádzal cca 1x mesačne do kancelárie. Všetko sa zdalo v poriadku, kým ma nezačal obviňovať z toho, že kvôli mne sa firme nedarí. Vraj som podplatená od jeho bývalej ženy, aby som im robila zle. Vraj im posielam „zlých“ zamestnancov. Neustále obviňovania v telefóne zo strany zamestnávateľa vyostrili do obviňovania, že mu niekto „porobil“. V posledný deň mojej skúšobnej doby mi prišla výpoveď, ktorá podľa zamestnávateľa bola poslaná omylom. Veci sme si odkomunikovali a začali sme odznovu, kým sa to nezačalo znovu a vtedy som si povedala dosť! Odišla som zo dňa na deň, hoci na úrad práce… Netušila som však, že to budem prežívať znova, ešte intenzívnejšie, pri terajšom zamestnávateľovi. Nikdy by som nepovedala, že so psychickým terorom sa stretnem v pre mňa milovanej práci, z ktorej som mala veľkú radosť. Pracujem v redakcii, kde je viacej zamestnancov a obrovská fluktuácia ľudí, aj na redaktorský post. Pracujem tam rok. Začalo sa to od začiatku nevyplácaním mzdy na čas, všetci zamestnanci si doslova chodia prosíkať o mzdu. K tomu sa pridala neustála ignorácia, vyhadzovanie z kancelárie zamestnávateľa, kedy už muselo ísť číslo do tlače a bolo potrebné prejednať posledné úpravy. Nikdy nemá čas, naše pracovné stretnutia sa neustále prekladali, v súčasnosti sa nekonajú žiadne. Rovnako ako „minikurz“ na získanie ďalších kompetencií. Je veľmi zlý manažér, nemá prehľad, čo sa vo firme deje. Odo mňa vyžaduje veci, ktoré z právneho hľadiska nemôžem vykonávať, nemám na to kompetencie, ako ani moji kolegovia. Kričí po ľuďoch a obviňuje ich z niečoho, za čo je zodpovedný on. Snažila som sa to riešiť s pokojom, pracovať na sebe ešte oveľa viac, termíny dodržiavam načas. (Vykonávam aj práce, za ktoré nemám zaplatené, dobrovoľne.) Nechcela som mu dať ani tú najmenšiu príležitosť k nespokojnosti. Aj tak si niečo našiel. Vždy som sa musela zastať seba a svojej práce. Častokrát som mu oponovala a dožadovala sa mzdy, veľakrát neúspešne. Vo firme sa o všetkom vie, no tí silnejší a šikovnejší buď to tolerujú a oponujú mu, alebo iní už dávno odišli. Došla som k rozhodnutiu, že ak si svoju prácu vážim, pracujem v plnom nasadení a zamestnávateľ si o mne myslí presný opak, považuje ma za handru, slovne ponižuje, uráža, ironizuje a zámerne oddiaľuje výplatu, nezaslúži si takého zamestnanca. Brzdí mňa a môj profesionálny rast. Napriek tomu, že túto prácu milujem, zamestnávateľa nezmením. Som rozhodnutá odísť a hľadať si takú prácu, kde si ma budú viac vážiť. Obava z opätovného mobbingu a bossingu je tu však stále… Je možné v tejto dobe nájsť človeka, ktorý ocení vašu prácu?

56. Miro Veselý 9. septembra 2015

    barbora určite áno, je možné nájsť mnoho ľudí, ktorí ocenia prácu, vážia si vás. Po zlej skúsenosti však môže (právom) zostať trpká pachuť a hlavne strach, že zlé to je všade a lepšie to už nebude.

57. Klára 11. septembra 2015

    Šikanu radi praktizujú psychopati, narušené osobnosti ktoré trpia komplexom menejcennosti, nemajú rešpekt, morálku, chýba im ľudskosť a nevedia sa vyrovnať s tým že existuje niekto kto by ich mohol po všetkých stránkach „natrieť“. Sú to ľudia bez zábran, bez cti, s nezdravo prehnaným sebavedomím…Ide im o vlastný prospech o moc niekoho ovládať a parazitovať na niekom pretože nevedia inak. Tieto praktiky sú zámerne vypočítavé, permanentné, chladnokrvné a dopredu premyslené. Niekto kto zažíva alebo v minulosti zažil sám šikanovanie na pracovisku nie je schopný šikanovať pretože „nerobí to, čo nechce aby robili jemu“.
    V zdravom pracovnom kolektíve nemá šikana šancu….Mnoho zamestnávateľov tvrdí, že dobrých pracantov si treba vážiť pretože je ich stále menej. Mnoho zamestnávateľov si ich váži a zaplatí ich veľmi slušne aby si ich udržali. Takže to zlé nie je všade pretože je to pol na pol….. Miro Veselý bol si niekedy šikanovaný?

58. Miro Veselý 11. septembra 2015

    Klára nie, nebol som šikanovaný.

59. En 21. septembra 2015

    Dobry den , ja zazivam mobbing v skolstve zo strany kolegu, ktory je jedna ruka s vedenim, a teda aj od vedenia. Za to ze robim svoju pracu poctivo, ze vychadzam s detmi, rodicmi, zato ze odmietnem robit pracu za niekoho ineho… a zacalo to tym , ze som si nedovolila suhlasit v jednej veci s kolegom vraj „doktor pedagogiky“ byvaly policajt, ktoreho sa kazdy boji, ktorý ma vsade znamosti, a ktorý aj deti vyuzíva ako lacnu pracovnu silu.Dokonca aj vedenie skoly skace tak ako on taha nitky. On si moze dovolit vsetko, nie je problem pre nho vynadat kolegyni aj pred ziakmi, moze ucit predmety na ktore nema odbornost/ to aj tak vyzera potom/, ak je nejaky problem staznost atd – vedenie to hned ututla a papierovo vyriesi /napr. zapisuje predmet do triednej knihy v jednej triede ale realne ten predmet uci v inej triede../ …on vlastne ani nemusi ucit , bez problemu pusta ziakov v polovici hodiny domov… naopak, ja som kontrolovana ci ucim ako ucim, pravidelne cez hodiny, hospitacie aj 15 minut po zacati hodiny, prichod, odchod, nemam narok ani na zaradenie do planu kontinualneho vzdelavania /to maju len blizky vedeniu/, nemam narok ani ako triedna byt informovana, kto kde a kedy z mojej triedy ide na sutaz, vylet…..kedze vsetkemu som doposial odolava, tak sa rozhodli ma vysvat inym sposobom, a to tak ze ma psychicky znicia – navalili mi tolko hodin do tyzdna /ze budem v skole aj nocovat/, bohuzial neda sa to zvladnut… vedenie sa mi smeje do oci ak ziadam upravu,niekto nema cely tyzden do coho pichnut, a mne navalili prace vyse hlavy a stale pridavaju viac a viac… a cakaju kedy sa psychicky zrutim…. :( …. drzte palce!

60. Tina 1. januára 2016

    Priatelia,
    sikanovanie som zazila na strednej. Vdaka autoritativnej vychove mojej mami som sa bala ludom postavit. Pricom paradoxne, doma som s mamou bojovala, az sa mi to s vekom podarilo, nenechala som sa nou ovladat, osamostatnila som sa, ak s niecim zacne, poviem jej, ze toto pocuvam nebudem a zlozim telefon. Ale vie, ze ju mam rada. Zacala som jej prejavovat city, co ona nerobila, lebo bola chladna. utila ma robit veci, muselo byt po jej. Vnutorne bola velmi nestastny clovek. Ale k strednej. Vsetci videli, ze ma ista skupina sikanuje, ale nezastali sa ma. Aj ked nesikanovali, nemali na to, postavit sa za mna. Nastastie stredna skoncila. Malo ma to niecomu naucit.

61. Tina 1. januára 2016

    Provokateri ma dennodenne nutili reagovat, ale nikdy som nevedela spravne zareagovat. Ucitelia to videli, vedeli o tom, ale tiez s tym nic neurobili. Boli to mizerne 4 roky. Nevedela som, ako sa tomu branit, nechapala som preco sa to deje. Bola som ina, skvele som sa ucila, ucitelia ma mali viacmenej radi, nemala som vela vreckoveho a oblecenie som nosila darovane. Sama som sa vnutorne podcenovala, lebo som nemala to, co ostatni. Vela veci sa vyriesilo, ked som si na vyske nasla brigadu. Kolektiv nebol nonstop spolu, tak nevznikala zla atmosfera. Ale hlavne, moje sebavedomie sa zvysovalo. Nebala som sa byt sama sebou, prestala som byt na seba prisna, prestalo mi vadit, ci si niekto o mne nieco pomysli.

62. Tina 1. januára 2016

    Uz neriesim inych ludi. Tych, co stoja za hov.. ignorujem a nestretavam sa s nimi, svoju energiu, lasku venujem tym, co za to stoja.
    Opat som ale narazila na problem. Veduca v praci mi sposobuje stres, je kysla, skrieka, robim to, co ini nerobia, lebo som tam kratko, chce po mne desat veci naraz, vyhrazala sa mi, ze ked bude menej ludi, tak nebudem mat pracu. Nepomoze mi. Ale bavila som sa o nej s inym veducim, ktori ma chape, pozna aka je. Jeden kolega jej lezie do zadku pred nou, ale inak si o nej mysli svoje. Neviem, ako zmenit jej postoj. Minule som sa jej pozrela do oci a povedala, ako sa citim, a potom, ze tato praca asi pre mna nebude. S tym, ze som vyzerala, ze nemam problem odist. Neviem, dokedy mam cakat, no manazer s tym nic neurobi, maju dobre vztahy. Jedine majitelka firmy, s ktorou mam dobre vztahy zase ja, na tu sa obratim, ak si s nou sama neporadim.

63. Denisa 20. februára 2016

    Pracujem v štátnej správe päť rokov, máme tam jednu velmi ambicióznu, ale zároveň zakomplexovanú ženu, ktorá mi teraz robí vedúcu. Už pri mojom nástupe behala po kanceláriách a upozorňovala ľudí na mna, že „ako vyzerám, to zasa bude“. Nakoľko nie som človek, ktorý sa mieša do intríg úradu a falošného správania, myslela som si, že budem mať pokoj. Ale veľmi som sa mýlila. Som veselej a priateľskej povahy, preto som som mala dobré vzťahy s ostatnými kolegami. Týchto kolegov ona začala postupne upozorňovať, aby si dávali na mna pozor. Spočiatku mi bolo čudné, že sa ma ľudia začínajú strániť v robote, ako keby sa báli, že keď sa budú so mnou rozprávať, budú mať z toho problémy. Na odbore sme tri a vedúca.V súčasnosti je to tak, že ma vyčlenili úplne z kolektívu, nesmiem nikoho zastupovať, nesmie ma byť vidieť na spoločných akciách úradu, čo už teda ani nechodím. Najskôr som si myslela, že by bolo dobré sa s ňou porozprávať, ale zistila som, že je to veľmi falošný, zákerný a zlý človek, ju musia iba všetci chváliť, kto nechváli je nepriateľ a zohrá také srdcervúce divadlo, že ju napokon všetci ľutujú. Ale rozhodla som sa, že tak rýchlo sa nevzdám.

64. irna 27. marca 2016

    Miro Veselý, nebol sikanovany, nezazil mobbing, ani bossing, ako tu mozes pisat prispevky a rady, ktore sa vo vacsine pripadov skoro uplne opakuju….nevies si predstavit, co to je, co to obnasa, ako to cloveka poznaci a podlomi mu dokonca zdravie a doveru v sameho seba…Preco podla teba mame len utekat?????nechat aby sa im to prepieklo????????Ano, nezvladam to, odidem a najdem si inu pracu, ale navstivim vedenie a k vypovedi prilozim potvrdenie napr. od lekarov a psychologa, ze som sa stala obetou mobbingu, ponizovania, nezmyselneho nepodlozeneho obvinovania a dalsich veci, o com sa tazko aj pise….Nech sa dozvie vedenie preco som sa rozhodla odist….Ako s tym nalozia, je uz ich vec, ale nikdy nedovolim, aby som odisla, ako nejaky zbabelec, ktory sa nevie obhajit, casto ludia vo vedeni ani nevedia, koho zamestnavaju, ale oci sa im daju otvorit….Nezda sa ti, ze preto sa takymto akoze ludom dari zivit svoje ego a svoju nenormalnu nadradenost, pricom su to zakomplexovane a narusene osoby, inak by taketo veci nerobili a nezachadzali az do nevzdrzatelnej krajnosti, lebo sa o tom ma cusat???????Vid tvoje rady!!!!!!!!Az to zazijes, budes sa sam cudovat, aka vie byt ludska hlupost neobmedzena, vesmir je mini priestorom oproti tomu…sorac ze pisem bez interpunkcnych znamienok, pisem takto stale…Samozrejme nie pri ziadosti do noveho zamestnania:)

65. Miro Veselý 27. marca 2016

    irna prečo si myslíte, že som nezažil… čokoľvek? Je to môj názor a vy máte právo na svoj, každý sa s problémovou situáciou vysporiadava inak. Ja radím odísť a neriešiť to. Vy radíte odísť a riešiť to aspoň oznámením vedeniu, to môže v mnohých situáciách byť výborný spôsob ako upozorniť, že a deje niečo zlé. V iných to nejaký sviniar z firmy môže nakoniec ešte obrátiť proti vám. Možno preto radím skôr defenzívnu stratégiu. Mrzí ma, že ste sa na tom tak rozhnevali. Asi citlivá téma.

66. irna 27. marca 2016

    Ahoj Denisa, klobuk pred tebou dole,nevzdavaj sa, drzim ti palce, si velmi silna zena:)

67. irna 27. marca 2016

    Miro Veselý
    11. septembra 2015 o 20:13
    Klára nie, nebol som šikanovaný.To hovori za vsetko, preto tvoje defenzivne postoje, zivot ta neprinutil bojovat preto to na slovensku vyzera takto, straaach a tvoje rady su na jedno kopyto, neprizeras vobec na dane problemi konkretneho cloveka, ano je to citliva tema, ale to vie naozaj pochopit len clovek, ktory to na vlastnej kozi zazil, treba upozornit na zle veci, ktore sa deju!!!Ten, kto nezabojuje, nikdy nemoze vyhrat…Ludi treba povzbudit a nie ich este viac zatct vid koment od teba:Miro Veselý
    9. septembra 2015 o 13:32
    barbora určite áno, je možné nájsť mnoho ľudí, ktorí ocenia prácu, vážia si vás. Po zlej skúsenosti však môže (právom) zostať trpká pachuť a hlavne strach, že zlé to je všade a lepšie to už nebude.MOJA RADA: Bude to lepsie a drzim ti vsetky palceky, nikdz sa nevzdavaj, mas na to a stastie si ta najde:)

68. Miro Veselý 27. marca 2016

    irna ďakujem, že povzbudzujete ľudí, vďaka tomu je tu diskusia k článkom pestrejšia. Nemyslím si, že človek musí zažiť všetko aby bol kompetentný sa vyjadrovať k čomukoľvek. Niekedy to je výhoda mať zažitého trocha viac, ale inokedy je to nevýhoda, pretože človek so sebou môže ťahať nespracované krivdy a jazvy a premietať ich do svojich rád. Vďaka tomu je potom práve diskusia skladajúca sa z rôznych názorov bohatšia.

69. ponizovana 11. mája 2016

    Tri a pol roka som pracovala ako administrativna pracovníčka. Ako nadriadenu som mala jednu tučnú,arogantnu a nevzdelanu ženu. Z piatich pracovných dní mala štyri dni zlú náladu. Hneď ako rano vošla do dveri,začala nadávať a všetkých kolegov castovat nechutnymi nadávkami. K…t, pi.., a podobne vyjadrovanie z úst nadriadeného nie je podľa mňa normalne. Denno denne nás ponizovala,na cti utrhala. A tie ulohy, čo nám zadavala! Nemali so zdravým rozumom nic spolocne. Mna nútila prezerať kose,či sú rukavice,ktoré ľudia odovzdávali dostatočne špinavé. Jej ďalším výmyslom bolo rátanie spotrebovaného toal.papieru,a utierok. Aby firma ušetrila tak ja som mala chodiť a buzerovat p.upratovačku. Obrovský problém bolo objednať prostriedky na čistenie. Dalsi z jej výmyslov bol zákaz sťahovať súbory na pracovnú plochu.Ak niečo nevedela nájsť tvrdila že som sa jej hrabala vo veciach. Dobre,ze nepovedala na mňa že som zlodejka.
    O zákaze písania mailov v cudzom jazyku ani nehovorím. Ze ona neovláda cudzí jazyk nie je môj problém.
    Dnes už v tej firme nepracujem. Konecne sa môžem v pokoji vyspať a nechodiť do práce s bolesťami brucha a nutkanim na vracanie. So sťažnosťou som sa obrátila i na vedenie spoločnosti. Nebola som ziadny zbabelec.Vec sa však neriešila. A tak som si povedala,že ja s narušenou ďalej spolupracovať nebudem.

70. Klára Kolenčíková 21. septembra 2016

    Klára.

    šikana na pracovisku zažila som ju aj ja ešte som stále v tom zamestnaní,no momentálne som na pn.Už som to psychicky nezvládla a skolabovala som.začalo to 2 týždne búšenie srdca dala som si magnezium a fungovala som dalej až kým som neskolabovala a neprišla RZP.Každopádne to nenechám len tak odkladám si všetky dôkazy o šikane a ked príde správny čas tak to aj použijem netreba byt ticho treba o tom hovorit.Ked nás nepočúvaju s hora vedenie nadriadení tak určite ešte sú iné inštitúcie napr.čo tak inšpektorát práce.

71. Elen 23. septembra 2016

    Da sa považovať za šikanovanie aj neustale prideľovanie smien ktoré mi nevyhovujú? Pracujem v prevádzke s nerovnomerne rozvrhnutým prac. časom. A mesiac co mesiac si poziadam o par dni voľna. Nie vela tak dva, tri. Inak je mi jedno kedy mi smeny pridelí. Je to otvorené 12h. Denne 7 dni v týždni. A stále ked buchne papier so smenami su tam presne tie dni ze pracujem. Samozrejme ze to robí schválené ked mi dá potom 5 dni volna po sebe ktoré su mi na hovno.

    Viem ze ma nemusí. Pisala si o mne súkromné poznámky ze nič moc.(o tom ze som si to precitala viem len ja a zenska zvedavosť a jej zabudnutý blok) Ale ja som si istá ze svoju pracu vykonavam dobre.Vsak som vo firme o 3 roky dlhšie. Pracovala som v inom regióne tam mame ešte doteraz dobré vzťahy, volame si píšeme a ked im hovorim co sa u mna deje tak len civia ze si srandu robím, ci to je vobec možné.

    Uz som z toho úplne na nervy. Ked som si ziadala o preradenie na inú prevadzku tak lobovala za to ze na to nemam, ved kto by dotiahol všetko co ona nerobí, a pritom si súkromne neviem pohnúť lebo všetko co si naplánujm tak rusim. No nemôžem si finančne dovoliť byt PN.

72. KAMI 13. októbra 2016

    Momentálne pracujem vo verejnej správe, patrí to pod Ministerstvo kultúry. Dlhší čas mi môj priamy nadriadený vymyslý nejakú nezmyselnú robotu čo nie je v mojej pracovnej náplni. V poslednej dobe si vymyslel že mu mám dávať denný výkaz práce a včera to už bolo že hodinový výkaz práce.
    V administratíve je nemyslitelné aby od človeka požadovali takýto výkaz práce. Je to šikana voči mojej osobe, len neviem ako to vyriešiť keďže nadriadený je kamarát a a zároveň krstný otec riaditeľa organizácie. Takže darmo sa budem sťažovať nevyriešim asi nič.

Pridajte komentár: