Živnostník a hospodárska kríza

Hospodárska kríza postihla každého z nás, živnostníkov nevynímajúc. Po prepuknutí krízy to boli práve samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré sa stali prvými obeťami vlny prepúšťaní. Živnostníci, spolu so zamestnancami pracujúcimi na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, patria medzi zamestnancov, s ktorých prepustením je najmenej problémov. Žiadne dlhé výpovedné lehoty, odstupné, žiadne tlaky odborov a pod. Preto firmy, ktoré sa dostali do krízy, ako prvé rozväzovali zmluvy so živnostníkmi a „dohodármi“ a až potom prišli na rad zamestnanci v pracovnom pomere.

Práve táto „zraniteľnosť“, ktorá živnostníkov na začiatku krízy stála prácu, sa môže postupom času prejaviť ako pozitívum – firma po mesiacoch „abstinencie“ konečne dostane zákazku, ale chýbajú jej ľudia – prizve si k práci živnostníka, ktorý odrobí čo má a ide inam, alebo radšej prijme zamestnanca so všetkou tou byrokraciou a záväzkami vyplývajúcimi zo zákona?

Živnostníci disponujú niekoľkými ďalšími výhodami, ktoré im môžu pomôcť zvládať hospodársku krízu. Sú samostatní, flexibilní, schopní prispôsobiť sa novej situácii – či už zmenou vykonávanej činnosti, znížením cien, podriadiť sa potrebám zákazníka a pod. Zároveň nie sú, zväčša, viazaní len na jedného odberateľa. SZČO mávajú viacero klientov, vykonávajú práce pre viacero firiem, ponúkajú svoje služby či výrobky širokej verejnosti. Práve tí, ktorí sa venujú viacerým zárobkovým činnostiam, majú najväčšiu šancu prežiť hospodársku krízu. Pretože keď nejde jedna činnosť, ide druhá. Zrušili mi zmluvu vo firme? Mám ešte príjem z predajne. Nejde ani tá? Vyžijem z príjmov z prenájmu. Neplatia mi? Snáď mi pomôžu investície… Čím viac zdrojov príjmov, tým svetlejšia budúcnosť.

To, čo môže živnostníkovi podkopnúť nohy, sú záväzky voči poisťovniam a daňovému úradu. Čím vyššie príjmy mala SZČO v predchádzajúcom roku, tým vyššie dane z príjmov zaplatila na konci roka a tým vyššie odvody do poisťovní uhrádza celý nasledujúci rok. Suma odvodov sa vyčísľuje na základe daňového priznania za uplynulý rok a preto, o čo lepšie sa živnostníkovi vodilo, o to vyššie odvody teraz platí, bez ohľadu na to, či v dôsledku krízy trie alebo netrie biedu.

S tým súvisí i riziko dlžôb z minulosti, ktoré je nutné splácať. Ide napríklad o záväzky voči dodávateľom, pôžičky, leasingy, úvery a pod. Veritelia nie sú charita, nezaujíma ich dlžníkova finančná situácia, oni chcú svoje peniaze. Nemáš finančné prostriedky? Máš predsa ešte majetok. Živnostník za svoje záväzky ručí celým svojim majetkom!

Okrem vlastných síl a umu môžu živnostníkovi pomôcť protikrízové opatrenia vlády, z ktorých viaceré sú sústredené na podporu SZČO. Napríklad: dočasne znížené odvody do rezervného fondu solidarity, zvýšená nezdaniteľná časť základu dane, podpora pre začínajúcich živnostníkov, zavedenie daňovej evidencie miesto účtovníctva a pod.

Hospodárska kríza núti živnostníkov uvažovať o perspektívnosti vlastného podnikania, iniciuje ich hľadať nové oblasti zárobku, navádza ich k sledovaniu trendov, k skúšaniu nových vecí a pritom nie každého podnikateľa poháňa vpred len otázka prežitia. Nejednému vŕta v hlave neodbytná myšlienka: „Aj na kríze sa dá zarobiť…“

Čo nás učí hospodárska kríza?

Hospodárska kríza nám dala príučku a prinútila nás zamyslieť sa nad spôsobom, akým žijeme svoj život. Mala nás naučiť novej skromnosti, šetrnosti, racionálnosti a snáď i väčšej múdrosti a rozvahe. Avšak len máloktorí ľudia majú záujem o tieto hodnoty. Veď kto by už len chcel byť šetrný? Kto už len chce piť vodu z vodovodu namiesto Coca-coly? A tak ľudia nehľadajú cesty k sporivosti, ale cesty ako si udržať príjmy za každú cenu – i za cenu morálnych pokleskov. Myslia len na seba a svoju peňaženku. Čím je horšie, tým viac sú ponorení do svojich súkromných svetov a nehľadia napravo ani naľavo pri honbe za udržaním si svojej životnej úrovne.

Byť zlodejmi, podvodníkmi, bezohľadnými egoistami a klamármi. Svet pod vplyvom krízy sa čoraz viac podobá džungli, kde len silnejší a ľstivejší prežijú.

Dozvedáme sa o tom z rádia, vidíme to v televízii, načúvame sťažnostiam iných, sami sme svedkami, či priamo obeťami, alebo ospravedlňujeme vlastné amorálne činy, lebo vraj nemáme inú možnosť – buď ja alebo on! Zvyšuje sa kriminalita, predovšetkým krádeže a podvody najrôznejšieho druhu. Neslobodno nikomu veriť, aj najlepší priateľ môže byť nakoniec ten, kto nás podvedie a okradne.

Niektorí kradnú peňaženky z kabeliek, iní klamú dôverčivých ľudí, uchyľujú sa k drobným, ale i obrovským podvodom, alebo využívajú cestičky v zákonoch a po chrbtoch slabších sa šplhajú k peniazom. Mnohí sa nechcú uskromniť, to radšej zarobia na vlastnom bratovi. Na dobré sa ľahko zvyká, na horšie však už veľmi ťažko…

Čakáme, kedy bude po kríze. Držíme sa svojich zvykov a nárokov, často bez ohľadu na iných, a dúfame, že obrat príde skôr, než sa ich budeme musieť vzdať.

Je to ako nákaza. Infekcia, ktorá dostala i ľudí, do ktorých by to nik nepovedal. Našťastie, nie všetci ľudia sú rovnakí, je stále mnoho tých, ktorých svedomie stále stráži a nemusia sa hanbiť pozrieť sa do zrkadla. Česť všetkým dobrým a poctivým ľuďom, ktorých, bohužiaľ, ubúda…

Búrka hospodárskej krízy už nejaký ten čas zúri okolo nás. Dlhé náročné mesiace, ktoré sa preklopili v rok, sú za nami. Boli poznačené mnohými negatívami – zvyšujúcou sa nezamestnanosťou, znižujúcimi sa príjmami, živorením a krachom podnikov, zvýšenou záťažou na štátny rozpočet a ďalšími. Kríze nie je koniec, nevedno, čo nás ešte čaká, ale už istú dobu vnímame, ako nás kríza mení. Ako pozvoľna, občas i nenápadne, mení naše postoje, zásady, predsavzatia, ako ovplyvňuje naše činy, overuje naše charaktery a niekedy vyplaví na povrch i veci, ktoré sme nevedeli, že sa v nás skrývajú.

Krízy, ťažkosti, tragédie… udalosti, ktoré boli odjakživa skúškou odhaľujúcou skutočnú ľudskú tvár. Mohlo by sa zdať, že zlé veci ľudí spájajú a vedú ich k tomu, aby si pomáhali. Že sa v ťažkých chvíľach správajú pod vplyvom ponaučení a vyššie morálne hodnoty sú im bližšie než inokedy. Súčasnosť je však dôkazom, aká naivná je táto predstava.

Paradoxy hospodárskej krízy

Keď je reč o hospodárskej kríze padajú v rozhovore slovné spojenia ako „ceny klesajú“, „nedostatok zákazníkov“, „sklady plné tovaru“, „niet pre koho vyrábať“, „kto má peniaze, tomu sa teraz kupuje!“ a podobne.

Každé toto tvrdenie pôsobí logicky a vyplýva z dôsledkov hospodárskej krízy. Avšak predpoklady a realita bývajú často dve rozdielne veci.

Hovorí sa, že kvôli kríze sa nakupuje oveľa menej, nie je odbyt, v dôsledku čoho sa tovar hromadí v skladoch. Tovaru je údajne dostatok, všetci by radi vyrábali, ale, žiaľ, nie je pre koho. Potom prídete do obchodu a prekvapivo zistíte, že je to naopak. Zákazníci by aj boli, ale nie je tovaru.

Máte záujem o kúpu konkrétnej domácej pekárne avšak narazíte na problém – nielenže je v obchodoch vypredaná, ale ani výrobca ju nie je schopný dodať, pretože ju sám nemá na sklade. Chcete si kúpiť jedálenské stoličky a nielenže sa bežne stretávate s tým, že vystavený tovar nie je na sklade, ale dokonca i tovar uvedený v reklamnom letáku platnom od nasledujúceho dňa je dokonale nedostupný. Dôvod? Nik, vrátane výrobcu, ho nemá na sklade. Chcete si stoličky objednať a čakať mesiace na dodanie? Fajn, ale to potom si tých stoličiek musíte vziať minimálne 30.

Ďalším, často skloňovaným dôsledkom hospodárskej krízy je znižovanie cien. Zákazníci šetria, dopyt klesá, každý utráca s rozmyslom a preto, aby podniky prebili konkurenciu a pritiahli k sebe čo najviac zákazníkov, sú údajne nútené ísť s cenami dole. Ale čo hovorí realita?

Z banky vám príde oznámenie, že vám zvýšili poplatky za služby alebo vám neposkytnú kontokorentný účet, napriek tomu, že už ho niekoľko rokov bez problémov využívate a banka s vami nikdy nemala najmenší problém. Dáte si opätovne naceniť projekt rodinného domu v rovnakých firmách ako pred krízou a napodiv vám vyrátajú rovnakú sumu. Plánujete svadbu a ceny svadobných fotografov vám rastú pred očami.

Môže sa zdať, že podnik radšej skrachuje, ako by mal znížiť ceny. Že človek bude radšej sedieť na zadku, ako by mal robiť za menej.

Ide iba o ojedinelé prípady, ktoré nehovoria nič o celkovej situácii na trhu? Alebo sa jedná o fenomén vyskytujúci sa iba na Slovensku? A či nebodaj ide o celosvetový trend a chyba je niekde v logike?

Možno sme len nepoučiteľní…

Kolobeh peňazí a hospodárska kríza

Celý svet trápi hospodárska kríza a nedá sa povedať, že by bola na ústupe. Skôr naopak. Dôsledky krízy vníma každý človek inak, zo svojho zorného uhlu, ale všetci ľudia sa svorne zhodujú, že najviac postihnutá je ich peňaženka.

Pod područím hospodárskej krízy sa zamestnávatelia dostali do problémov, následkom čoho mnoho ľudí stratilo (a naďalej stráca) prácu. Nové pracovné miesta takmer nevznikajú, nájsť si zamestnanie je mimoriadne ťažké. Ľudia, ktorí prácu nestratili, prišli o značnú časť mzdy. Mnohým pohľad na výplatnú pásku vháňa slzy do očí, ich plat sa výrazne znížil, nejednému sa ustálil až na tej najspodnejšej hranici. A nie každý sa môže tešiť z toho, že mu je mzda vyplácaná pravidelne a včas. Mnohí čakajú na svoje peniažky aj celé týždne po výplatnom termíne.

Neistota na trhu práce vyvolala u ľudí obavy z budúcnosti. Začali oveľa viac rozmýšľať, na čo svoje peniaze minú. Nakupovali, a aj ďalej nakupujú, s rozmyslom, opatrne a oveľa viac šetria. Dôsledkom toho prichádzajú podnikatelia o zákazníkov, strácajú zdroje príjmov. A tak zavádzajú úsporné opatrenia. Znižujú mzdy, prepúšťajú, meškajú s platením… Následkom toho ďalší ľudia prichádzajú o príjmy, majú menej peňazí, takže ešte viac šetria, ešte menej nakupujú… a firmy ešte viac prepúšťajú, ešte viac znižujú mzdy, až to mnohé položí na lopatky úplne, skrachujú a zase veľa ľudí príde o prácu, o financie… a tak dokola (zjednodušene).

Nielen ľudia, ale i firmy (či banky, štát) sú opatrní vo svojich výdavkoch a dobre zvažujú každú investíciu. Nech mali pôvodne akékoľvek plány, odložili ich na neurčito. A tak zrazu (keď to trošku preženiem) nikto nič nechce, nikto nič nepotrebuje, nikto nič nekupuje. Záujem – či už o kúpu produktov dlhodobej spotreby, o výstavbu nehnuteľností, o akúkoľvek veľkovýrobu, o investície do čohokoľvek nákladnejšieho – rapídne klesol.

Nedostatok dopytu a finančných prostriedkov sa podpisuje pod spomalený chod hospodárstva.

Firmám chýbajú platobne schopní odberatelia. Následkom toho mnohé podniky nemajú z čoho splácať svoje záväzky. Sú veriteľmi i dlžníkmi zároveň – nezaplatili mi, nemám z čoho zaplatiť ja. Pritom firmy majú náklady bez ohľadu na to, či vykonávajú svoju činnosť alebo len nečinne čakajú na lepšie časy. Jedná sa hlavne o mzdové náklady, odvody, dane, nájmy, úroky, energie, pôžičky a iné.

Predlžujú sa doby splatnosti. Firme ponúknu zákazku a ak ju chce dostať, musí súhlasiť s tvrdými podmienkami zadávateľa. Ten, kto zadáva prácu a ponúka možnosť zárobku, je v súčasnosti kráľ. Pokojne si vynúti i niekoľkomesačnú dobu splatnosti faktúry a firma zatne zuby a súhlasí. Pritom si nemôže byť istá, že svoje zaslúžené a dlho očakávané peniaze aj dostane. Bude mať objednávateľ dostatok peňazí? Bude chcieť zaplatiť? Bude ešte vôbec existovať?

Ešte nedávno perfektne namastené kolieska cválajúceho hospodárstva zrazu drhnú, zasekávajú sa, ledva sa hýbu. Prežívame ťažké časy. Každý sa s krízou pasuje ako vie a je len logické, keď si človek nazhŕňa tú trošku peňazí, ktorá mu zostala, na kôpku, zníži výdavky na minimum a čaká, čo bude ďalej. Lenže bez dopytu niet ponuky. Keď sa nebude nakupovať, nebude sa vyrábať…

Kríza v nás

Súčasná hospodárska kríza sa zrodila v USA v roku 2007. Časom sa rozrástla, presunula sa do celého sveta a pretrváva dodnes. Odborníci i laici sa snažia odhadnúť, kedy hospodárska kríza dopadne na svoje dno, kedy skončí. Niektorí dokonca tvrdia, že padať sme už prestali a situácia sa pomaličky zlepšuje. Rozdielnosť názorov panuje i v otázkach týkajúcich sa príčin hospodárskej krízy, jej rozširovania a prehlbovania.

Zaujal ma jeden z prezentovaných názorov, že hospodárska kríza je z veľkej časti psychologický problém. Údajne, keby sa o kríze toľko nerozprávalo, tak ani nenastane, aspoň nie v takých veľkých rozmeroch. Vraj tým, že médiá venovali kríze toľko pozornosti, predbiehali sa, kto prinesie šokujúcejšiu správu alebo predostrie katastrofickejší scenár, tým, že politici, banky, predstavitelia úradov, organizácií i firiem o kríze neustále rozprávali a stále niečo riešili, tým vyvolali u ľudí strach. Kríza sa dostala do ich sŕdc, do ich hláv, ľudia sa začali kríze prispôsobovať, krízovo konať a vlastne tým sa stala reálnou. Pomohli hospodárskej kríze skutočne sa rozvinúť.

Nedávno som počula jeden príbeh, nepamätám si ho presne, ale zhruba v ňom šlo o toto – isté mestečko, rovnako ako celú krajinu, zasiahla hospodárska kríza. Vážne postihla jeho obyvateľov, všetky podniky sa dostali do veľkých problémov, nejedna firma skrachovala. Jednému podnikateľovi sa však napriek všetkému naďalej darilo, prosperoval a nemal žiadne problémy. Nikto to nechápal. Po kríze za ním prišli novinári a pýtali sa ho, čím to je, že jeho kríza nepostihla. Podnikateľ sa na nich nechápavo pozrel a povedal: „Čože? Kríza? Aká kríza?“

Podnikateľ o kríze nevedel a preto ju ani nezaznamenal, nepocítil, nijako ho nezasiahla. Pointa príbehu, ktorá chce naznačiť, že keby ľudia o hospodárskej kríze nevedeli, tak by, keď to trochu preženiem, ani nebola. Žili by si svoj život ako doteraz, nesprávali by sa „krízovo“ a vďaka tomu by sa mračná hroziacich hospodárskych problémov rozplynuli skôr, než by začala skutočná búrka krízy.

Je to blud, alebo sa v tom skrýva kúsok pravdy? Zmenilo by sa niečo, keby sme boli menej zahlcovaní informáciami? Keby sme celé dni nenačúvali všetkým tým „zaručeným správam“, odborným radám a víziám čiernej budúcnosti? Správali by sme sa inak? A ak áno, zmiernilo by to priebeh a hĺbku hospodárskej krízy? Má naše správanie vôbec moc krízu ovplyvniť?

Osobne si myslím, že áno. Žiaľ, teraz je už na zmenu „krízového režimu“ na „nekrízový“ neskoro. Škoda sa už stala a nik čas nevráti späť.

Napísala MonYenn

Pozrite si aj tieto články: