3 otázky, na ktoré sa pripraviť pri pracovnom pohovore
Otázky, ktoré vám kladú personalisti na pracovnom pohovore sa na prvý pohľad javia ako jasné a priame. Pravda je však taká, že sa za nimi skrýva vždy nejaká finta, ktorá vás má zbaviť vášho závoja tajomnosti a prezradiť o vás čo najviac.
Ak sa chytíte do potenciálnej pasce, ktorá býva implicitne obsiahnutá vo väčšine náborármi položených otázok, vaše šance na úspešné zvládnutie pohovoru sa prudko znižujú. V niektorých prípadoch celkom eliminujú!
Vedieť správne odpovedať je preto zručnosťou, na ktorej sa vám jednoznačne oplatí popracovať. Schválne hovoríme o zručnosti, nie o schopnosti, pretože ide o kumšt, ktorému sa dá naučiť. Všetko je len o tréningu.
Platí, že čím viac pracovných pohovorov absolvujete, tým vaša sebaistota vzrastie a zodpovedanie štandardných recruiterských otázok bude pre vás neskôr už viac rutinou, než stresujúcim faktorom.
Poďme sa teda pozrieť na niekoľko často kladených otázok na pracovných pohovoroch, pri ktorých uchádzači zvyknú ešte častejšie „pohorieť“.
Otázka č. 1: Povedzte nám niečo o sebe
Keď vám personalista položí túto otázku, v skutočnosti sa pýta: „Sú vaše vzdelanie, pracovné skúsenosti a kariérne ambície pre nás ako vášho potenciálneho zamestnávateľa zaujímavé?“
Nemusíte poskytnúť vyčerpávajúcu odpoveď o svojom vzdelaní a praxi. Nakoniec, všetky tieto informácie má HR manažér, ktorý s vami robí pohovor, pred sebou na stole uvedené v prehľadnej štruktúrovanej forme vo vašom životopise.
Je dobré, keď je odpoveď stručná, ale výstižná. Je dobré si ju dopredu pripraviť podľa toho, na akú pozíciu sa hlásite a čo sa bude od vás očakávať. Skúste sa vžiť do role zamestnávateľa a predstaviť si, akého kandidáta by považoval za zaujímavého.
V rámci prezentácie svojho vzdelania vyzdvihnite určitú špecializáciu, ktorej ste venovali počas svojich štúdií veľa priestoru a v ktorej ste dosahovali dobré výsledky. Mala by súvisieť práve s prácou, ktorá sa bude od vás pravdepodobne očakávať na pozícii, na ktorú sa hlásite.
Napríklad, ak ste študovali marketingovú komunikáciu a uchádzate sa o miesto kreatívneho grafika, podčiarknite, že počas štúdií vás zaujala práve oblasť počítačovej grafiky a tejto téme ste sa venovali aj v niekoľkých seminárnych prácach (v ideálnom prípade bola téma vašej diplomovej práce napr. „vzťah medzi vizuálnymi prvkami propagačných nástrojov a úspechom reklamných kampaní“).
Keď k tomu ešte pridáte, že ste absolvovali stáže v reklamných agentúrach X a Y, kde bola do vašej kompetencie zverená práve oblasť reklamnej grafiky a pre obe spoločnosti ste vytvorili dva úspešné projekty či „zlepšováky“ a odvtedy horíte vášňou práve pre tento typ práce, oči aj uši personalistov to iste nastraží a máte ich tam, kde potrebujete. Naladených na vašu frekvenciu!
Vyhnite sa zdĺhavému prezentovaniu vašich schopností, zručností, praktických skúseností, študijných výsledkov, úspechov v predchádzajúcich zamestnaniach a ospevovania akýchkoľvek iných skutočností, ktoré sú síce fajn, ale pramálo súvisia s pracovnou pozíciou, na ktorú sa hlásite a ešte menej pasujú do firemnej kultúry spoločnosti, ktorá vás pozvala na pohovor.
Priveľa irelevantných superlatívov, ktoré uvediete na svoju adresu bude mať totiž presne opačný efekt, aký by ste chceli docieliť. Prehnaná snaha o sebaprezentáciu za každú cenu s vynechaním empatie voči firme (čiže odignorovanie toho, čo firma pravdepodobne potrebuje a hľadá) sa dá účinkom prirovnať k nepodarenej amatérskej reklame v teleshopingu.
Nielenže nezaujmete a stratíte v očiach výberovej komisie svoju vážnosť a autoritu, ale budete pôsobiť komicky a stanete sa nanajvýš príjemným spestrením dlhého a nudného dňa pre recruiterov. A to je presne to, čo nechcete!
Otázka č. 2: Kde sa vidíte o päť rokov?
Náborár sa vás v skutočnosti pýta: „Ako táto pozícia zapadá do vašich dlhodobých kariérnych cieľov? Máte vôbec nejaké dlhodobé plány a kariérne ambície? Budete v našej firme spokojní a zostanete s nami dlhodobo?“
Asi najhoršia odpoveď, ktorú na túto otázku môžete uviesť, je „neviem, neuvažujem tak ďaleko dopredu“. Tým sa v drvivej väčšine prípadov automaticky odpíšete a ihneď prepadnete personalistickým sitom do kategórie „nevhodný uchádzač“!
Žiadny zamestnávateľ nechce prijať do radov svojich pracovníkov niekoho, koho kreativita a činorodosť začína a končí „očipovaním a odčipovaním sa“ na termináli dochádzkového systému a vykonaním nevyhnutných činností, ktoré sa od neho vyžadujú.
Každá firma chce vedieť, čo jej prinesiete, ale aj to, či konkrétne pracovné miesto vie niečo priniesť aj vám. Ak vás totiž práca nebude baviť a nebudete môcť pri nej rásť, priamo úmerne bude klesať aj vaša motivácia prispieť svojou trochou k úspechu spoločnosti (v tejto súvislosti býva často kladená aj podobná otázka „čo vás motivuje k pracovnému výkonu“).
Leniví a nemotivovaní zamestnanci bez ctižiadostivého ducha sú ako nenamazané súkolie hodinového mechanizmu. Výsledkom bude, že hodiny budú „pomalé“, nebudú ukazovať správny čas, prestanú plniť svoju funkciu a nikto ich nebude potrebovať.
Samozrejme, toto pravidlo neplatí úplne všade a za každých okolností, závisí to aj od pozície, na ktorú sa hlásite. Ak sa uchádzate o miesto pracovníka ostrahy, nikto od vás nebude očakávať, že chcete urobiť veľkú kariéru.
Ale aj v takomto prípade je dobré povedať napríklad, že by ste sa o päť rokov videli skôr vo vedúcej pozícii, alebo si plánujete zvýšiť kvalifikáciu a radi by ste sa neskôr zamerali na prácu s technickými zabezpečovacími prostriedkami na ochranu objektov.
Pozor však ešte na jednu vec: nie je dobré to ani preháňať! Ak sa totiž vaše ambície ukážu ako príliš vysoké, môže to byť kontraproduktívne, pretože firma môže získať pocit, že je síce fajn, že máte také veľkodušné plány, ale keďže vám ich nebude vedieť ani v dlhodobom časovom horizonte splniť, s veľkou pravdepodobnosťou skôr či neskôr zdupkáte ku konkurencii.
A každá solídna firma (teda taká, ktorá sa neorientuje na zneužívanie lacnej pracovnej sily formou permanentného náboru „muklov v skúšobnej dobe“; o takýchto ale nepíšeme, lebo v nich pracovné pohovory aj tak prebiehajú len pro forma systémom) nemá záujem neustále meniť zloženie svojho pracovného tímu. Dobre si totiž uvedomuje, že prílišná fluktuácia vedie k znižovaniu celkovej efektivity práce a zhoršovaniu jej dobrého mena.
Vždy sa teda na otázku o vašich kariérnych plánoch snažte odpovedať tak, aby zamestnávateľ videl, že máte predstavu o svojej profesionálnej budúcnosti a dosiahnuť vytýčené ciele môžete práve v spoločnosti, u ktorej sa uchádzate o prácu.
Na záver ešte drobná poznámka pod čiarou: prezentujte len svoj profesionálny život, nikoho moc nezaujíma, že sa o dva roky chcete ženiť, pre personalistu to nie je relevantná informácia!
Otázka č. 3: Aké sú vaše slabé stránky?
V preklade to znamená: „Oplývate dostatočnou dávkou zdravej sebakritiky? Viete definovať svoje nedostatky, na ktorých je potrebné popracovať? Máte predstavu o tom, ako sa zlepšiť? Čo konkrétne robíte preto, aby ste tieto svoje mínusy odstránili? Zaujímate v tomto smere dostatočne proaktívny prístup?“
Pri zodpovedaní tejto otázky sa predovšetkým vyhnite odpovediam v zmysle „nerád pracujem s ľuďmi“, „mávam problémy so stopercentným plnením deadlinov“ či „niekedy sa na pracovných postupoch nezhodnem so šéfom, ale mám dobré výsledky, aj keď si robím po svojom“.
Všetky takéto a im podobné odpovede vás automaticky diskvalifikujú z výberového procesu. Zapamätajte si základné pravidlo, že pri vymenúvaní svojich mínusov nesmie padnúť ani len najmenší tieň podozrenia na to, že budete nejakým spôsobom nespoľahliví alebo svojhlaví.
Ak sa dopustíte takéhoto zásadného faux pas, už vám nepomôže žiadne žehlenie! Rovno ste sa odpísali a lepšie bude keď stiahnete chvost a dáte šancu lepšie pripraveným uchádzačom. A hlavne sa poučíte a v budúcnosti už podobné perly do éteru púšťať nebudete.
Trochu lepšie, ale tiež nie ktovieako slávne, dopadnete, ak sa pokúsite uľahčiť si to nič nehovoriacimi a bezobsažnými klišé typu „som prílišný perfekcionista“, „pracujem často až moc tvrdo, niekedy aj na úkor svojho voľného času“ alebo „nedokážem sa zmieriť s tým, keď moje projekty nešliapu na tisíc percent“.
Aj neskúsenému personalistovi je jasné, že sú to pripravené odpovede, ktorými sa snažíte len takticky vyhnúť otvorenému rozoberaniu svojich nedostatkov. Nikto nie je dokonalý, svoje mínusy máme všetci a je to celkom prirodzené.
Tým, že budete svätosväte tvrdiť, že vašou jedinou slabinou je váš neskrotný workoholizmus a neutíchajúce nadšenie pre prácu, nikoho nepresvedčíte. Možno iba, ak by ste sa práve ocitli na hereckom kastingu.
Nikto netvrdí, že musíte byť stopercentne úprimní a doslova sa „vyzliecť do naha“, to určite nie! Ani by to nebolo dobré, niektoré zápory je rozumné radšej nespomenúť. Ale s nejakými predsa len musíte vyjsť na svetlo sveta.
Skúste napríklad vymenovať pár drobností, ktoré vám vytkol šéf v bývalom zamestnaní v súvislosti s projektom, na ktorom ste pracovali alebo v kontexte s prácou, ktorú ste vykonávali. Nemalo by to však byť nič závažné.
Môžete, povedzme, prezradiť, že ste dostali spätnú väzbu o tom, že by bolo vhodné popracovať na vašich komunikačných a prezentačných zručnostiach (prirodzene, nie ak sa práve hlásite na obchodnícku pozíciu, vždy treba brať do úvahy, čo je nepodstatný mínus a čo problém, ktorý by vám bránil v dosahovaní dobrých výsledkov).
A potom hlavne nezabudnite vysvetliť, čo ste doteraz podnikli, aby ste sa zlepšili.
Podobná je aj otázka „Povedzte mi o nejakom vašom neúspechu“. Aj tu ide o to, aby zamestnávateľ zistil, či ste úprimní a viete zaujať proaktívny prístup k riešeniu problémov a poučiť sa z krízového vývoja.
Takisto to veľa vypovie aj o tom, či viete prevziať zodpovednosť. Ak vám položia túto otázku, zásadne nehovorte, že ste sa nikdy nedopustili nijakej chyby. A keď už so svojím neúspechom vyjdete na svetlo sveta, v žiadnom prípade ho neprezentujte v štýle „ale z väčšej časti to spôsobili kolegovia“.
Rastislav Teplánský