Fotky rodinky sokolov z jedného bratislavského paneláku. Fotené v mesiaci jún a júl 2007.
Ako samozvaný špecialista na vtákov s akcentom na papagáje, som pred pár mesiacmi objavil na paneláku oproti uleteného papagája. Hneď som naň namieril prst, či si neprisadne. No papagáj nie a nie vyletieť a priletieť na moju, 50 metrov vzdialenú ruku. Podľa letu som videl, že to nie je holub a podľa zahnutého zobáka to mohol byť len papagáj. Čo iné?

I vzal som ďalekohľad a dal sa fotiť. "Čo to tak môže byť za druh? Rozela? Papagáj horský?", rozprestieral som za ďalekohľadom svoje rozsiahle ornitologické znalosti, široké, najmenej ako vreckovka.

Papagáj však nielen že neopúšťal svoje sedovisko (vo veľkej kope holubieho trusu) ale doletel za ním ešte aj ďalší papagáj.

Niekomu museli uletieť. I dal som sa aspoň fotiť ich. Kamarát (Ahoj David) ma však po pár sekundách pohľadu cez ďalekohľad sklamal.
Tip: návod, ako sa fotí cez ďalekohľad som pred časom písal na webe chcem.info.
Nejde o uletené papagáje, ale o priletené zákonochráneniny zvané sokolíky. Posmutnel som. Sokolík nie je papagáj. Nie že by som chcel diskriminovať vtáctvo na základe druhu. No dvojica sokolíkov sa vzájomne kŕmila, bolo jasné, že v hre bude aj húfik vajíčok.

Pokúšal som sa odfotiť sokolicu aspoň cez ďalekohľad, no keď to videla, otočila sa mi zadkom. Teda chvostom. No dlho jej to nevydržalo. Už po pár týždňoch ju zo sedoviska zhodila malá, biela paskuda. Ďalší deň už bolo vidieť dve hlavičky.

Po troch dňoch sa ukázala aj tretia

Celkový počet 5 kuriatok sokola. Sedeli a čakali, čo im rodičia donesú.

Nuž čo by nosili? Vtáčikov, letáčikov im nosili. Toto je jediný záber oboch starých sokolov pohromade, ktorý sa mi podaril, mrzí ma to, ale takýto terč sa cez ďalekohľad fotí veľmi ťažko.

Sokolíky sa nezáväzne povaľovali.

Rodičia im nosili racionálnu výživu. Drozdov, vrabce som rozoznal. Raz aj straku. Raz aj nejaké vtáčatko letáčatko neboráčatko so žltou hlavičkou.

Hneď od malička na atkinsovej diéte. :-)

Kŕmenie prebiehalo pravidelne a vcelku spravodlivo. Niektoré kurčatá sa ani neponáhľali ku kŕmeniu, vždy sa im ušlo.

Okrem kŕmenia ich rodičia nechávali celé hodiny napospas. Podľa zvuku škriekania však operovali stále v tesnej blízkosti.

Horúce ranné slnko niektoré sokolíky uvítali a iné sa tlačili v rohu do tieňa.

Tie sprostejšie sokolíky (vľavo) sa ruvali o to, kto bude v tieni. Inteligentnejšie kurča (vpravo) odcupkalo za vlastný múrik, do svojho súkromného tieňa.

Dni išli a kuriatka začínali byť fľakaté. Vysedávali a čakali na prídel.

Matka (či je to chlap?) vždy priniesla nejakého vtáka a na mieste ho trhala na kúsky.

Niekedy to bolo črevo, inokedy kus krídla. Jedno sokolíča nafasovalo celú nohu. Veľkú, skoro ako ono. Pojalo ju. Škoda, že to na fotkách nemám ostré (bola dosť tma) sedelo a pazúriky nejakého drozda nie a nie doprehltnúť. Ale nedalo nikomu.

Vtáčiky sú asi chutné.

Hlavne surové.

Matka sa však zrazu obzrela...

...a už bola preč.

Pustila sa loviť lastovičky.

A potom to už malo jasný scenár. Prišlo mäso...

...kuriatka sa rozbehli ku jeho zdroju.

Kto bol hladný, bol nakŕmený.

A komu sa chcelo vysedávať, nemusel stolovať. Vlastne jedli na múriku, nie na 100le. Takže kto nechcel, nemusel murovať.

To krvavé čo tam trčí si pamätám. Bola to krásna straka...



Inokedy stará naklusala s lastovičkou, alebo čo to bolo.

Privliekla a demonštrovala, ako sa s ňou nakladá. Keď najbližšie do zubov chytím lastovičku, budem už presne vedieť, čo s ňou.

V tomto období kurčatá dospievali. Niektoré boli ešte takmer biele.

Iné strakaté.

A o ďalšie dni začali sokolíky naberať odvahu (aj farbu). Čistili sa, skúšali si krídla tak, že pobehli a na malom priestore poskočili kúsok nad betón.

Niektoré sa prechádzali s dôstojnosťou sliepky.

Iné sa voľne vyvaľovali. Dúfam, že na stránke www.schudnem.sk nebudem čoskoro písať o narastajúcej prevalencii obezity medzi mestskými sokolmi. Toto kura sa vždy niekde vyvaľovalo. Raz bolo pohodené na betónovom múriku, inokedy ležalo na boku pri okne...

Najsmelšie zletelo o poschodie nižšie, odkiaľ sa už nevedelo vrátiť. Matka ho potom kŕmila osobitne. To bolo prvé, ktoré sa naučilo lietať.

Aj ostatné kurčatá začali cupkať po okolitých balkónoch.

Postupne zaujímali rôzne pozície, ale čoraz častejšie boli samotárske. O pár dní boli len tri.

A nakoniec sa po balkónoch povaľovalo už len posledné kura. Čoskoro aj to odletelo.

Podľa zvuku sú všetky sokolíky stále tu, v okolí. Občas ich vidieť ako zo dva sedia na jedenástom poschodí a so záujmom pozerajú dolu. Asi tam vidia svoj budúci obed.
Holubi, vrabce, čivavy a iné sústa sa môžu začať triasť.