Ako som si kúpil papagája

Najskôr človeku musia uletieť zo dve andulky a zo dve korely, aby sa dalo povedať, že má rád papagáje. Postihnutý jedinec je excitovaný vtákmi prakticky akéhokoľvek druhu a skôr či neskôr uprázdnené mie100 po uletenom jedincovi zaplní novým operencom.
Najskôr človeku musia uletieť zo dve andulky a zo dve korely, aby sa dalo povedať, že má rád papagáje. Postihnutý jedinec je excitovaný vtákmi prakticky akéhokoľvek druhu a skôr či neskôr uprázdnené mie100 po uletenom jedincovi zaplní novým operencom.
Už dávnejšie som vedel, že chcem alexandra veľkého, ale tá cena ma dosť odrádzala. Už u chovateľa je mastná, nehovoriac o cene v obchodoch, kde je dvoj a viacnásobná. Po nejakom čase sa mi však podarilo nazbierať potrebný obnos. Papieriky som teda vymenil za papúcha a na klietku mi už nezostalo.
Takže sa tesnáme v jednej veľkej, panelovej klietke. V krátkom čase som zistil, že malý a veľký alexander sa asi nedokážu zmieriť a tak si izbu rozdelili na dve zóny, každá je kontrolovaná tým druhým.
Alexander veľký mi pripadne povahou veľmi podobný korele, akurát má trocha silnejší zobák a tak je veľmi nebezpečným doplnkom nábytku. Žiadne drevo nie je dosť tvrdé, žiadna umelá hmota nesmie zostať nerozmrvená. Dokonca aj nové pochrómované (či čo to je) predmety sa po krátkom operatívnom zásahu menia na predmety zastaralé, s olámaným povrchom.
Už po krátkom čase sa však dá dosiahnuť, že vták vie, na ktoré miesta nesmie chodiť a zaujímavá vec – väčšinou to dodržiava.
Samozrejme to začína vytvorením dobrého prostredia na miestach, kde chcem, aby sa zdržiaval. Musia byť vyvýšené, napríklad konáre, skrine…
Veľmi sa mu páči, ak má možnosť zaliezť do papierovej škatule, z ktorej potom zvedavo vykúka a vylezie až vtedy, keď má pocit, že sa to oplatí.
Konáre z topoľov je schopný likvidovať zhruba v tempe meter konáru priemeru 3 centimetre za pol hodinu. Po zásahu zostane pekná, úhľadná kôpka pilín a drobučkých triesok. Ak môže, zabezpečí, aby triesky dopadali na koberec.
Alexandri majú okrem žrádla aj koníčky. Najobľúbenejším je osieranie nových tričiek a koberca. Na linoleum a špinavé tričko sa im to neoplatí.
Keď je reč o žrádle, môj papúch systematicky vyhľadáva hlavne nezdravé a vždy aspoň málinko jedovaté pokrmy. Kradnutie ranného kakaa, vytrhávanie špagiet z úst, to všetko je denný rituál. To ale niečo iné je, ak práve podávam umelú fučku. (Vyrobenú z prášku, najepšie s glutamanom sodným.) Na nej sa ide zadrhnúť. Ako vitamínový doplnok výživy berie zrejme umelohmotové štipce. Nevedno ako, ale stále niekde nejaký nájde.
Samozrejme fádne potraviny – ako napríklad hrozno – si musí namáčať vo vode. Naopak mrkvu rozcvaká zobákom do vody a potom sa v tom celý poriadne vyváľa a vyčľapká.
Ráno funguje ako spoľahlivý budík. Presne 7.49 začne veľmi tiché ťukanie, asi niečo napodobňuje. Postupne zvuk silnie a vyžaduje, aby som aj ja vyrážal veľmi podobné kuvikanie. Rád mu doprajem pocit, že som z jeho pohľadu možno dosť inteligentný tvor, ktorý dokáže trochu napodobniť niektoré jednoduché zvuky.
Ranné budenie sa posúva s pribúdajúcim príchodom jari a každé ráno začína o pár sekúnd skôr. Myslel som si, že sa orientuje podľa svetla, ale aj pri úplne zatiahnutých žaluziách (naozaj tma) začne v správnom čase.