Mať otvorený počítač nie je vždy dobrý nápad. Môj papagáj zistil, že sa do debničky dá vliezť a vyhrievať sa medzi pamäťami a kúriacim procesorom.
Nedávno bežala v telke rodinná komédia o papagájovi, ako rozpráva o svojom živote (Paulie, USA 1998, taký vtáčí Forrest Gump). Idylku rušil akurát fakt, že hlavnej úlohy papagája sa hneď zmocnilo niekoľko papagájov. Tie scény, kde bol milý a prítulný, hral cvičený vtáčik s celkom odstrihnutými pierkami na krídlach, „letecké“ scény zrejme prenechali kaskadérovi – papagájovi s perím. Z toho usudzujem, že ideálny papagáj by mal mať teleskopické perie, najlepšie s diaľkovým ovládaním a vypínačom „papagáj OFF“.
Pod týmto negatívnym vplyvom násilie vzbudzujúcej americkej kinematografie som vzal nožnice a aj svojmu papagájovi som ihneď pristrihol krídla na americký rodinný spôsob. Všeličo sa však zrazu zmenilo. (Perie vtákom dorastie pri každom preperovaní, nejde o doživotný zákrok – poznámka autora pre deti a duše citlivé.)
Len čo papagáj zistil, že s lietaním nastali isté problémy, okamžite zmenil stratégiu. Ak predtým sa pri pocite ohrozenia presunul na druhý koniec izby, teraz začal liezť. Vtáky obľubujú čo možno najvyššie miesta v izbe, také, aby mali dobrý prehľad o nepriateľoch, aj o stave kŕmnych bodov a prípadnom vzniku nových. Teraz však preletí len kúsok, a tak namiesto vyhľadávania výšok sa začal ukrývať. Ak sa naľaká, zmizne.
Miznutie vykonáva rýchlo ako myš a rafinovanejšie, než by som čakal. Zistil, že u technicky zameranej opice (ako som ja), u ktorej musí bývať, rastie dostatok káblov, ktoré vedú poza skrine a po nich sa dá presunúť kamkoľvek, hlavne ak tam je tma.
Keď sa nám predvčerom stratil na niekoľko hodín, už som aj mal strach, kde nájdem mŕtvolu. Nakoniec som si vypočítal, že bude tam, kde býva zašitý najčastejšie – v šatníku. Nemýlil som sa, akurát, že sa mu podarilo vliezť dovnútra trička, odkiaľ syčal, keď som ho chcel „zachrániť“.


Najnovším útulkom sa mu však stal otvorený počítač. Zistil, že je to veľmi zaujímavé bludisko, pre papagáje obzvlášť, pretože poskytuje veľké množstvo preliezačiek a zaujímavých výčnelkov.

Poza drahé karty sa dá dostať až na tretie poschodie, ktoré je vybavené doslova luxusne. Tak v prvom rade je tam možné povyhrievať si nohy a zadok na harddisku. Je príjemne zahriaty, ale nepáli.

IDE kábel sa nedá nazvať inak ako rozhľadňa. Sediac na procesore si možno brúsiť zobák na pamäťových moduloch a za zdrojom sa nachádza profesionálny klimatizovaný kryt, kde sa dá zašiť aj na pol dňa a nik tam nepríde.

Keď mi tá zelená beštia vliezla do počítača, ktorý stojí toľko, čo menší kŕdeľ jej podobných, začal som sa v duchu lúčiť s dátami v rozpracovaných dokumentoch. Ako sa šplhala poza karty, bolo počuť bzučivé brnkanie – to perím šteklila bežiace ventilátorčeky chladičov.

Vtedy som už mal obavu nielen o dáta.

Vidiac, že aj tak ho nemôžem vytiahnuť bez toho, aby som niečo zlomil, vzal som aspoň foťák. Pozoruhodné však je, že počítač to vydržal, dáta mi zostali a nikomu sa nič nestalo. Happy end primeraný americkému filmu, akurát chýba moment vzájomného uznania, tak sa vám nebudú tlačiť do očí slzy.

Iba že by som to zakončil nepravdivo, ale o to dojímavejšie tak, že som nakoniec obetoval grafickú kartu, odlomil ju a vtáka hrdinsky zachránil z nebezpečných útrob počítača. V záverečnom obraze – keďže si nemôžeme padnúť okolo pliec – mi vták z vďačnosti podáva slnečnicové semiačko. Nie je to síce záchrana zemegule, ale veď ani Brjús Vilis nebol po ruke.

A teraz už končím. Musím ísť podávať jabĺčka v reštaurácii na terase v tlačiarni.


Na webstránke mojich papagájov nájdete výdatný húf fotiek...
24.08.2001