Poďte sa so mnou pozrieť na salaš. Okrem iného odhalím tajomstvo kruhov v obilí, ktoré sme objavili na strednom Slovensku len pred pár dňami. Ja som si dal žinčicu a vám zostane len obzerať fotky. Čo už, svet je krutý. Taký bude aj koniec tohto článku. Tento výlet je milým spestrením. Ak si kladiete otázku kam na výlet, tak sem. Žinčice vsiaknete, lúky poobdivujete a nie je to žiadna smrtiaca turistika.

Bobrovec je obec neďaleko Liptovského Mikuláša. Domáci nás vypudili z domu. Začali tým, že Liptov a salaš akosi patria k sebe. Vysvetľovali nám, že ak je ubytovanie Liptovský Mikuláš našou základňou, Bobrovec nesmie v žiadnom prípade chýbať. A tak sme sa autobusom vyzvŕtali. Nevidel som až na šoféra, ale myslím, že z okienka držal vôdzku a venčil psa. Každých pár metrov sme stáli.

Vystúpili sme na ostatnej zástavke takmer v poli. Je zaujímavé, že ak na fotke takto príkro zvýšim farebnosť, farby sa začínajú trocha ponášať na to, čo vidíte v skutočnosti.

Nasledovala chôdza tak malebnou krajinkou, až mi stŕpol krk. Celý čas sme sa totiž dívali doľava - tam sa scenéria stále menila. Miesto pre maliara ako stvorené.

Tu dokonca ani nemusíte komponovať a každá fotografia bude pekná. Takéto výhľady a turistika k tomu dohromady dávajú odpoveď prečo odporúčam kam na výlet.

Keďže nepozeráte pod nohy, ľahko sa vám stane, že spadnete takí dlhí, ako i širokí. Nevadí!

Aj pri zemi sa dá všeličo vidieť. Ožierajú sa tu motýle.

Sú tak nenásytné, že sa im nechce vytiahnuť sosák z kvetu ani keď ich fotíte z päťcentimetrovej vzdialenosti. No čo. Mne sa motýle páčia, aj keď sú to vlastne len minulé húsenice s novými krídlami. Nuž hej, majú ešte do tela zapichnutých pár nožičiek, tykadlá a sosák. OK, nie sú to húsenice, prehnal som to.

Jeden kopček, nejaké oblaky a je sa na čo dívať.

Potom už nasleduje prudká odbočka vľavo nikam. Až začnete uvažovať, či idete vôbec správnym smerom.

Výhľad však stojí za to a je jedno kam by ste išli. Po ceste sa k salašu dostanete.

Prezradia ho biele fliačky pod stromami. Neviem, čo mali pod tým stromom. Možno našli vlka a trhali ho.

Na iných miestach sú chumáče oviec nestrážené. Vtom bača asi pol kilometra zakričal "Bežkaj do kopca!". A celý húfik sa rozbehol do kopca, k bačovi. Niečo také mestskému človeku vyrazí dych.

V salaši sa povaľujú mobilné mliekárničky.

Nuž a tiež aj ceľkom neprenášateľný výhľad. Ale to mi už za nohavicu ťahal akýsi salašnícky pes, alebo čo.

Asi chcel žinčice. Alebo čokoľvek z igelitky. Ktosi komentoval, že ak by sa odblšil, možno by sa ukázalo, že je o pol kila ľahší. Nuž čo. Vsiakli sme sladkej žinčice, ktorej bolo jesto a hybaj ta dolu. Bežkaj dolu kopcom!

Pri ostrejšom pohľade na lúky si pozorný divák všimne drobné kruhy v obilí, alebo v tráve, či čo to tam rastie.

Lepší pohľad prezradí, že sú tam bodky.

Až ďalekjohľad prezradí, že kruhy vytvára pes, ktorý je priviazaný na reťazi pri provizórnej búde. Hmm. Trocha neromantické. Dúfal som, že tu pristála Majka z Gurunu. Pred mnohými rokmi sľúbila, že sa vráti. Mám to nahraté. Takže, nabudúce.

Žinčicu, ovčí syr a iné lahôdky zo salaša nájdete tu. Ak máte cestu okolo, tých pár kilometrov za to stojí. Nie je to síce veľká turistika ale zato prekrásny tip na výlet.