Ďalší z ročníkov akcie železničiarov Rendez sa konal 23 a 24 6. 2012 v Bratislave. Počasie nám doprialo užiť si atmosféru železnice a poniektorí aj detstva naplno.

Z Hlavnej stanice ide starý vlak - motorák každú hodinu a dovezie vás na Východné Rendez.

Takýmito vlakmi som cestoval keď ešte chodili bežne.

Starneme, my, staré mašiny.

Jazda bola rýchla a krátka.

A na Východnom Rendez už na nás čakali parné lokomotívy.

Keď som bol asi tak 6 ročný, takéto parné rušne jazdili celkom bežne. Parným vlakom sme chodievali za rodinou na druhý koniec Slovenska. A že to bola štrapácia. Po desaťročiach som si pripomenul ten zvláštny vôňo-smrad parného vlaku. Je celkom špecifický. A o chvíľu uvidíte ešte niečo...

Takéto vagóniky si môžete poprezerať zvnútra, vozilo sa nimi pred mnohými desiatkami rokov.

Záujem bol veľký.

Panoramatický záber vozňa. Skladal som to narýchlo, tak ma neukrkajte že sú tam chyby.

Kormidelník, či ako sa to volá? Rušňovodič mal pred sebou páky, kľuky. Nikde som nenašiel monitor ani panel. Ako sme mohli žiť bez digitálnej techniky?

Rôzne malé lokomotívy.

Jeden občan mi povolil aby som si odfotil jeho tričko. Dobrý nápad! Každý kto robí weby vie. :-)

Obrovitánske kolesá parnej lokomotívy.

Pre názornosť - nejde o malé kolieska. Je zvláštny pocit keď sa taká opacha vedľa vás hýbe. Parné lokomotívy mnohých fascinujú.

 

Na parnej lokomotíve si mnohí robili rodinné fotky.

A ďalšia parná lokomotíva len pre dospelých (s hviezdičkou).

Komu by sa žiadalo atmosféry, mohol sa započúvať do hudby. Nehrali síce na paru, ale dobre to dokreslilo atmosféru.

Potom sme šli na vlak. Parný rušeň nás povozil hádam po všetkých bratislavských staniciach a skončil v lamači.

Ani v parnom vlaku nesmie chýbať profesionálny revízor.

V niektorých vozňoch sa sedelo, v iných stálo, našli sa aj takí, ktorí si vybrali jazdu v spacom vozni.

My, čo sme číhali vo vozni hneď na parný rušeň z prvého vagóna, fotili a filmovali, odniesli sme si z jazdy všetko obsypané sadzami. A to som si spomenul zas na detstvo - vtedy sa nechodilo do parného vlaku v bielych košeliach. Každý chcel sedieť ďaleko od lokomotívy práve preto, aby mu uhlíky nezašpinili šaty (márne) a v horšom prípade neprepálili oblečenie.

Pre osvieženie neskôr nasimulovali prepad opevneného vlaku. Akcia pôsobila dobre, strieľalo sa síce len slepými, ale bol to realistický rachot.

Takže po akcii sme boli svedkami mnohopočetného vzkriesenia, keď mŕtvi a zranení náhle povstali a klaňali sa.

Koho parné rušne bavia, mohol si ich vyskúšať aj zvnútra.

Výhľad z malého okienka parnej lokomotívy.

My, turisti, sa musíme odfotiť s každou mašinou. Neviem načo, ale človek podľahne davovej psychóze.

Pohľad do parnej lokomotívy. Panoráma.

Poviem vám, ako rušňovodič by som sa živiť nechcel. Prikladať lopatou uhlie je namáhavé.

Ale voziť sa, to je fajn, to by som bral.

Rôzne vláčiky s parnými lokomotívami tu postávali.

V niektorých vagónoch boli vystavené veľké koľajiská.

A čiapky výpravcov.

Pozrieť nás prišla aj mašina z Maďarska.

No a rozlúčime sa pohľadom na parný rušeň.

Ak máte k železnici a parným vlakom vzťah, odporúčam vám navštíviť Rendez. Na rozdiel od mnohých iných akcií (jarmoky, vinobrania) je tu neuveriteľne príjemná atmosféra. Pokoj, všetci sa usmievajú, spomínajú. Nevšedný zážitok. Teším sa na ďalší rok...