Starostlivosť o postihnutého človeka má veľa špecifických súvislostí. Veľmi často totiž ide o krízové situácie a komunikácia je značne sťažená. Tento článok sa venuje hlavne komunikácii medzi ošetrovateľom (často niekým z rodiny) a človekom, ktorý trpí nejakým postihnutím, je odkázaný na lôžko, alebo dokonca umiera.
Profesionálna opatrovateľka spravidla je na takúto situáciu vyškolená. No v domácom prostredí sa postihnutý dostane do styku s celkom nepripravenými rodinnými príslušníkmi. Výsledkom môže byť situácia, v ktorej vznikajú zbytočné problémy z neznalosti, z neinformovanosti.
Je dobré vedieť, že náš mozog sa v emocionálne vypätej situácii nespráva normálne. V dobrej pohode ste možno múdry človek s prvotriednym „sedliackym rozumom”. Viete poradiť a spravidla dobre. No stačí, aby vznikol nejaký zásadný spor, v ktorom sa emočne angažujete, a všetko sa zmení. Napríklad hádka manželov, alebo rozhovor v rodine, kde sa ukázalo, že jeden z prítomných má terminálne štádium rakoviny. V takej chvíli dochádza k takzvanému katatýmnemu skresleniu myslenia.
V praxi sa prejaví tak, že:
Najmä na začiatku býva takýto problém. Krátko po úraze, keď sa ukáže, že niekto už nebude chodiť, alebo sa dozvie, že oslepol. Vzniká celkom nová situácia pre celú rodinu. Nasleduje adaptácia na tento stav. Kým sa ale veci „utrasú”, býva to často obdobie zmätkov a konfliktov.
My sa môžeme s „chladnou hlavou” začítať do odbornej literatúry. Z nej vieme, že aj na veľmi závažné ochorenia, ochrnutia, či imobilitu sa človek dokáže adaptovať. Často to trvá okolo polroka a viac, kým sa postihnutý zmieri s realitou a začne vnímať život tak ako predtým – samozrejme, v rámci rozsahu možností.
No v tej prvej fáze to býva pre všetkých veľmi ťažké.
V ďalšej časti článku sa pozrime na niektoré praktické odporúčania, s ktorými sa ako opatrovatelia asi budete stretávať. V prvej časti sa pozrieme na potreby pacienta, postihnutého, či starého človeka. Pokúsim sa ich zovšeobecniť. Potom sa pozrieme aj na potreby opatrovateľa.
Na tomto mieste nebudem preberať jeho biologické potreby. Tie sú jasné a patria do inej témy. Je dôležité zmierniť bolesť a vytvoriť pokojné prostredie. V ňom by postihnutý mal mať pocit bezpečia. Opatrovateľ by mal byť poruke, ale zároveň dosť ďaleko, aby postihnutý mal aj pocit intimity.
Najmä ak blízkeho opatrujete dlhodobo a sami, dbajte na čo najväčšiu vzdialenosť medzi vami. Ak vaša pomoc, alebo blízkosť nie je nutná, buďte v úzadí. To je dôležité pre prevenciu takzvanej ponorkovej choroby. Tá sa totiž môže začať vyvíjať veľmi rýchlo. Opatrovateľ totiž je stále konfrontovaný, rieši ťažkosti. O negatívne pocity na oboch stranách nie je núdza. Potom sa môže začať objavovať pocit nepriateľstva a nenávisti. S tým je potom už ťažké niečo robiť. Zvyčajne sa to nevytratí časom.
Postihnutý často vykonáva svoje základné potreby zle. Inkontinencia, plienky, často sú problémy s trávením. Môže to vyvolávať nepríjemné konflikty a nedorozumenie. K tomu často pribudne aj polohovanie. To sú chvíle, keď ošetrovateľ musí nevyhnutne prekonať intímnu bariéru. Musí sa k postihnutému priblížiť, dotýkať sa ho aj na intímnych partiách. To je nepríjemné obidvom.
Ošetrovateľ však musí okamžite po vykonaní potrebných úkonov ďalej prísne rešpektovať osobnú vzdialenosť. Tým vyjadrí rešpekt k postihnutému. Je niečo iné, ak postihnutý prejaví záujem o dôvernejšie gestá, ako držanie za ruku, či pohladenie. Ak je to tak, ošetrovateľ môže takýmito prejavmi veľmi pomôcť. Vytvorí to vzťah porozumenia a blízkosti.
Je výhodné, ak každý, kto ošetruje ľudí v takýchto situáciách má aspoň základný prehľad o reči tela. Tú totiž pacient odkázaný na pomoc druhých často vníma a číta veľmi presne, dokonca sa nemusí ani na nás dívať. O reči tela som písal seriál na webe o úspechu.
Najmä krátko po zmene situácie. Po oznámení diagnózy. Alebo, keď sa blíži smrť.
Potom sú to celkom normálne pocity.
Je to aj pochopiteľné. Stačí, ak si predstavíte, že by vám náhle vzali všetko čo máte a nahradili to vidinou dožitia za zúfalo provizórnych podmienok.
Okrem strachu však telesné, aj mentálne poškodenie prináša celkom zákonitú izoláciu. Sociálna izolácia a osamelosť môže veľmi prekážať najmä ľuďom, ktorí boli zvyčajne radi medzi ľuďmi.
Nová situácia nastáva aj v zmene sociálnych rolí. Napríklad rodič ešte donedávna všemožne pomáhal svojím deťom. Teraz je odrazu úplne odkázaný na ich pomoc. To je tvrdá zmena, na ktorej často vzniká veľa konfliktov. Rodič nemusí akceptovať že nie je ten, kto o veciach rozhoduje. Môže začať vydávať „pokyny”, ktoré sú zdrojom napätia.
Mení sa aj správanie ľudí. Často ošetrovateľ skĺzne do detinskej komunikácie. Predstavte si, že hovoríte s dospelým človekom o liekoch. Asi by ste mu povedali „je čas, aby ste užili svoje lieky”. No prax mnohých ošetrovateľov je iná. Často zaujímajú trocha rodičovskú pozíciu a s postihnutými komunikujú ako s malými deťmi „tak čo, už sme spapali liečiky?”. Je otázne, či je to vhodný prístup, alebo pokus prevziať dominantnú rolu vo vzťahu. Keďže ošetrovateľ možno nie je majstrom komunikácie, preberie jediný model, ktorý pozná – opateru rodičov. K tomu automaticky patrí čičíkací tón, ako ho poznáme z konania s malými deťmi. Je otázne, či toto je dobrý prístup. Vídať ho v hospicoch a domovoch. Odtiaľ sa potom šíri aj do domáceho ošetrenia, pretože ľudia napodobňujú to, čo niekde videli.
Problémy s komunikáciou sa často u postihnutých a starých ľudí vyskytujú aj z iných príčin. Často chýba chrup a je významne zhoršená výslovnosť. Inokedy jej bráni kyslíkový prístroj, či atrofia svalov u dlhodobo ležiaceho pacienta. Neraz sa stráca očný kontakt, to je potom pre ošetrovateľku ťažká situácia.
Okrem toho sa u dlhodobo ležiacich, či nevychádzajúcich z bytu objavuje strata kontaktu s realitou. Ak opatrujete imobilných rodičov, asi ste sa s tým stretli. Po pár rokoch začnú vznikať tvrdé konflikty. Postihnutí majú problém uznať, že niektoré výrobky už vôbec nie je dostať. Alebo sú celkom odtrhnutí od reálnych cien a myslia si, že ich dôchodok stačí na všetko a ešte vám aj ostane.
Keď sa už opatrovateľka rozpráva s postihnutým, vždy je dobré, aby mu umožnila vyjadriť pocity a názory. Ak sa má niekto pred nami otvorene vyjadrovať, vytvorte na to podmienky. Systematicky a vždy sa držte týchto zásad:
Tieto zásady sú zjednodušene prevzaté z princípov rogersovskej psychoterapie. Majú v osobnom kontakte veľmi dobrý účinok. Postihnutý, s ktorým si takto počínate zakrátko nadobudne sebaistotu:
Niektoré opatrovateľky robia chybu v tom, že bagatelizujú prípadné problémy postihnutých. „Ale teta, toto vás nemôže bolieť”, alebo „teraz som vás obracala, ešte to nemôže tlačiť”. Podobné kritické a vyčítavé vety sú pre postihnutého signálom, že pred opatrovateľkou/ošetrovateľkou sa neoplatí byť otvorený. To sa môže vypomstiť. Pacient môže zamlčať dôležitý príznak alebo problém, len aby si to „nezlízol”.
Postihnutí sú často frustrovaní. To je len krôčik k hnevu. Ak sa to stane, je dobré, ak im umožníte hnev ventilovať. Spravidla nie je obrátený smerom k vám, ošetrovateľovi. Je to vyjadrenie bezmocnosti.
V komunikácii teda je dobré postihnutých podporovať. Mali by mať jasno v tom, že sme tu pre nich, ak potrebujú. To dosiahnete, ak nebudete javiť znaky netrpezlivosti. Už spomenutá neverbálna komunikácia môže často prezradiť, že sa pri rozprávaní nudíte. Viem, niekedy je ťažké počúvať už dvadsiaty raz ten istý príbeh z detstva. Ale ak to pre postihnutého je dôležité, potom je úlohou opatrovateľa poskytnúť mu pozornosť. Samozrejme, ak to je možné.
Opatrnosť je dobré voliť aj pri gestách.
Postihnutí, ktorí prežili veľkú časť života v zdraví sa už všeličo naučili. Po úraze, alebo po prepuknutí ochorenia sú síce upútaní na lôžko a opateru, ale nezmenili sa. Majú ďalej svoje kultúrne potreby, určitý hodnotový systém. Ak sa dá, pomôžte im naplniť im tieto potreby. Často môže ísť len o to, ako má vyzerať jedlo. Z akého pohára radšej pijú vodu. Aj takéto maličkosti môžu byť od opatrovateľa veľmi ústretovým gestom.
Niektorí ľudia majú aj náboženské zvyklosti a potreby. Je dôležité pomôcť im s ich naplnením. V tomto spravidla cirkvi majú pomerne dobre zabezpečenú pomoc a môžete sa obrátiť, napríklad, na farára, ktorý vám poradí.
Postihnutí, ktorí sú imobilní, ale duševne zdraví budú mať asi potrebu blízkosti s druhými. Ak sa dá, skúste to zariadiť. Nemusí to byť vždy ľahké, najmä ak postihnutý sekíruje, alebo stále hovorí. Potom sa mu aj najbližší vyhýbajú.
Pre ošetrovateľov a lekárov tiež platia odporúčania, aby s pacientom komunikovali dôstojne. Žiaľ, nie vždy sa to tak deje. Dodnes pozorujeme prax, že na vyšetrenie prídu „ľadviny”, „krv”, alebo „pľúca”. Pacient je len ich nositeľom. Vždy preto myslite na dôstojnosť pacienta. Vhodnou poznámkou s pacientom môže opatrovateľka zmierniť nepríjemnú situáciu v nemocnici. Dá sa pochopiť, že personál toho má veľa…
Pacient často pozná alebo cíti svoju prognózu aj keď ju lekári budú tajiť. Často vie presne určiť, že je „zle” aj keď diagnosticky sa to ešte nevie. Iste, ak je niekto príliš sústredený na sebapozorovanie, môže byť odhad zlý. Ale veľa pacientov, napríklad s onkologickým nálezom, vie dosť dobre odhadnúť, čo sa deje.
Komunikujte pravdivo ale empaticky. Radšej konkrétne ako hmlisto a zavádzajúco. Rešpektujte jeho sociálny priestor a intimitu. Ak treba, naruší sa, ale inak prísne rešpektovať. Nepoužívať frázy a floskuly „to bude dobré”. Zvážiť detinský žargón „dajte si liečiky”. Neapelovať na „normalitu” povzbudzovaním typu „spamätajte sa”, „prekonajte sa”
Opatrne s neverbálnou komunikáciou a dominantnými gestami, to môže pacient vnímať. Široko rozkročené nohy, ruku vbok, alebo za chrbát. Ani skrížené ruky, vo vreckách a podobne.
Bedlivo treba sledovať aj možné signály sebevraždy. Môže ísť o bilančný stav najmä vo chvíli, keď sa pacient niečo nové dozvie, niečo sa zmení, ale aj pri zmene medikácie.
Plač je častý. Musí byť možné, aby sa postihnutý vyplakal, ale pozor na zneužívanie. Niekto je manipulátor a potom hrozí, že takto získa pozornosť, ktorú by inak nedostal.
Tu sa budeme venovať situácii, že opatrovateľom je niekto z rodiny, teda neprofesionál. Profesionálni opatrovatelia sú na tieto situácie vytrénovaní. Pre začiatočníka je dobré vedieť aspoň základné súvislosti. Inak hrozí, že bude vaša ochota zneužívaná, alebo budú vznikať zbytočné konflikty či už v rodine, alebo s človekom, ktorého opatrujete.
Veľmi často sa v širšie rozvetvenej rodine nakoniec nájde jeden, kto sa stane obetným baránkom. Trebárs starí rodičia už nie sú schopní sa o seba postarať. Kto im začne pomáhať? Tu sa zrazu ukáže, že Fero je v Kanade a nemôže. Jana by rada, ale stará sa o dve malé deti. Fedor podniká a celé dni je na cestách. Kto teda? Nakoniec sa nájde niekto, kto nemá veľa výhovoriek a zvyčajne je aj SSS. Teda slušný, slabý, spoľahlivý. A už má na krku opateru.
Takí ľudia sú často čoskoro zneužívaní aj ostatnými členmi rodiny. Odrazu im môžu prischnúť ďalšie službičky, alebo práce, ktoré nikto nechce, ale treba ich spraviť. Preto je dobré dbať na to, aby vás rodina nezačala zneužívať. Často pod heslom „ty sa len staráš o mamu a nemáš čo robiť, postráž nám psa”. Nedajte sa zneužívať. Aj keď ste sa podujali pomôcť rodičom či starým rodičom, potrebujete čas aj sami pre seba.
Nemilá situácia nastane aj vo vzťahu opatrovateľa a tých, o ktorých sa stará. Nepríjemne často vznikne nová situácia. Postihnutý začne mať oveľa radšej návštevy a ostatných rodinných príslušníkov. To môže veľmi bolieť. Predstavte si, že sa staráte desať rokov o umierajúcich rodičov. Vzdali ste sa svojho života, žijete s nimi. Pri oslavách vás rodičia kritizujú a ostentatívne vyjadrujú náklonnosť ostatným súrodencom. Často im dajú peniaze, alebo dary. Vy ich opateru hradíte z vlastného a nikto to neuzná.
Čo sa stalo? Vy strážite a často niečo nedovolíte.
Tak sa môže opatrovateľ stať v očiach postihnutého tyranom. Nakoniec si to neraz zlizne. Keď potom starí rodičia rozdeľujú svoj majetok, môže zacítiť veľmi veľké pocity krivdy a nespravodlivosti.
Tieto pocity môžu prerásť do ťažkej žiarlivosti. Ak sa staráte o dvoch ľudí, budú sa navzájom nenávidieť, pretože majú pocit, že jednému venujete viac pozornosti. Aj v rodine to môže škrípať. Na vás matka len pobrecháva, lebo sa o ňu staráte. Na sestru je milá ako med; pritom sestra tam príde raz za polroka položiť kvety a vyparí sa. Napriek tomu je mamičkin miláčik.
Trend je aj pridávať – malá kopa pýta viac. Predstavte si, že sa s rodinou dohodnete, že rodičov zaopatríte, ale len pár hodín denne. Ak sa ukáže, že ste slabí, začnú vám pomaly pristávať na pleciach ďalšie a ďalšie úlohy. Z občasnej výpomoci je tu denná dochádzka. Odrazu je to na pár hodín denne a stále to rastie.
Opatrovanie potom môže začať narúšať aj vaše súkromie a osobný život. Často sa to stáva v situácii, keď jeden súrodenec je čerstvo v penzii a ostatní ešte robia. Hneď je tu skvelá výhovorka „veď už máš čas”. Nie je to však celkom tak. Každý potrebujeme mať svoj život. Inak hrozí že z frustrácie, únavy sa aj samotný opatrovateľ môže dostať do problémov. Dokonca neraz ľahšie, než by sa zdalo.
Jednoducho táto situácia v živote nie je doriešená. Problémom totiž zvyčajne sú aj peniaze.
Financie sú komplikáciou. Ak niekoho opatrujete v rámci rodiny spravidla máte nízky príjem, pretože nepracujete. No zveriť opateru do rúk profesionálov je problém. To je drahý špás. Kde na to vziať? Postihnutý spravidla peniaze nemá a opatrovateľ ich nezarobí.
Tento problém nie je vyriešený v našej inak v mnohom skvelej spoločnosti. Jednoducho na starších a odkázaných sa nemyslí.
Ak teda máte na starosti opateru, dbajte o jedno: Potrebujete fyzický kontakt so seberovnými. Potrebujete pár hodín súkromia denne. To musíte mať možnosť stráviť podľa vašich predstáv. Sami alebo s priateľmi. To nie je nejaký rozmar alebo nadštandardný nárok. Je to ochrana vašej psychiky. Je to potrebné aj preto, aby ste boli v kondícii vrátiť sa a púšťať zas na postihnutých dobrú náladu, úsmevy, pomáhať im v ťažkých chvíľach a podporiť ich v ich zápase.
Ak budete psychicky na dne, vyčerpaní, osamelí a zúfalí, dokážete na tých, o ktorých sa staráte nanajvýš štekať a vrčať. Preto je potrebné, aby ste dbali o to, že máte svoj život pod kontrolou.
© Web mix.sk prevádzkuje Miro Veselý od leta 1997.
