Koľko agresivity sa na nás valí z obrazovky... Koľko stresu sme ochotní spracovať?Neraz mám tú nečesť ísť okolo zapnutého televízora. Akokoľvek sa tomu vyhýbam, často doľahne. Keď veľmi nevnímam, čo vlastne dávajú, vnímam emócie, ktoré sa transferujú z obrazovky. Takže čo nám veľký brat púšťa?
Ak si to zariadenie pustí mladá generácia, zrejme tam ťukne nervozitogénne relácie. Rozprávky. Kedykoľvek idem okolo obrazovky, vidím zdesené tváre predstaviteľov v smrteľnom ohrození. Aj hudba vyjadruje pocit ohrozenia. Jetix a podobné televízie ako keby boli špecializované na bojové umenia. Moderná rozprávka je skrátka o ľútom likvidovaní nepriateľa. Je únavné to i len počúvať.
Dospelí majú k dispozícii relácie stresogénne. Bežné relácie sú typické mozgovo amputatívne výplachy. Aby sa udržala sledovanosť, televízie generujú nepretržitý nepokoj - obrazový i zvukový. Naliehavosť moderátorov je kritická. Detektívky brutálne. Až sa čudujem, že Japonci ešte nevyrábajú nejaký televízor, ktorý by počas relácií sám od zlosti podskakoval na podložke.
Starší ľudia si vyberajú relácie agresogénne. Telenovely. Sústavná frustrácia, vťahovanie do cudzích problémov, pocity bezmocnosti. Plač, nepriateľstvo, podrazy, podlosť, smútok, sklamanie.
Pocity, ktoré sa na nás prenášajú z obrazovky majú v našich telách odpoveď, často aj na hormonálnej úrovni. Trvalá záťaž, stres sa podpisuje. Zatiaľ nevieme presne na čom. Ale intuitívne by som tipoval, že na zdraví. Sledovať celý večer nejakú naliehavú súťaž prešpikovanú reklamou... Je to odpočinok, ktorý napumpuje adrenalín. Potom nespíme a zúrime.
Médiá nás majú presne tam, kde nás potrebujú ich inzerenti.
