Chcem si kúpiť tenisky. Krátka reportáž z bratislavských predajní.

Nerád obťažujem, ale situácia je neprehľadná. Výrobcovia tenisiek (hovorím o značkových) sa rozhodli siahnuť po moderných technológiách. Módu priamo diktujú, formujú. No horšie je chcieť v Bratislave zohnať tenisky pre nás, čo žijeme na veľkej nohe.

Mám nohu 11 až 16

Tenisky ako keby sa vyrábali podľa ľubovôle výrobcov. Nerozumiem tomu, prečo ich vôbec číslujú. Kým 11-ka Adias mi je skoro až veľká, 16 Nike tlačí zo všetkých strán. Prídem do obchodu a predavači práve debatujú, že si skočia na cigaretku. Nerád to počujem, som v predajni sám, myslel som, že si ma všimnú. Ale veď obchodov je dosť. Vo vedľajšom sa ma ujme mladá dáma.

Aké veľké majú byť?

Neviem. To záleží na skúške. Tvár predavačky nadobúda nepriateľský výraz. Vravím: "Veľké, 11 a viac." A už aj odchádzam, vyprevádzaný ironickým úškrnom. Ďalší idiot, čo hľadá veľké tenisky v športovom obchode malej krajinky.
Tretí obchod. Prichádzam ku kŕdliku uniformovaných báb. Nerád ich ruším v družnom rozhovore o krídelkách (kuracích), ale jedna sa mi s predstieranou srdečnosťou začne venovať. Už som poučený. Začnem od konca, nech nestrácame čas. "Hľadám veľké tenisky". Predavačka vyprskne do smiechu. S ňou aj ostatné. Super, možno by som mal ísť do televízie robiť zabávača. Utieram si z líca vyprsknuvšiu slinu mladej dámy. Ďalšia predajňa, kam sa už tak skoro nevrátim. Malo ma varovať, že som v predajni sám. Ale prehliadol som varovný signál.
Prejdem kus cesty ku značkovej predajni najznačkovejších. Vychádzam na poschodie. Zjavne otrávená ženská sa ku mne blíži. Zrejme vie, že nekúpim. Tenisky sú vystavené, pekné. Cenovky nikde. Načo aj? Jedny stoja životné minimum, iné sú trocha drahšie. Nevadí. Ak by mali a boli by dobré, vezmem. Nechcem zabiť ďalší deň hľadaním. "Máte veľké tenisky?"
"Áno. Z niektorých ešte možno budú." Ktoré však mám chcieť? Hrám sa na neinformovaného, ale úprimného blbca: "Tenisky sú u vás drahé, ale kúpil by som. Čím sa vyznačujú?". Predavačka na mňa prekvapene pozrie: "To sú najnovšie modely". Hmm. Aj by som skúsil, ale v poličke sú vystavené len malé. A predavačka mi dáva jasne znať, že buď mienim skúsiť jedny a kúpiť, alebo môžem pokojne vypadnúť.
Pokojne som teda vypadol. Vyprevádzal ma prísny, šacujúci pohľad ochrankára. Sem sa už nevrátim.
V ďalšej predajni je veľký výber a tenisky sú dokonca označené veľkosťami, účelom a aj cenami. Jedny by som možno aj skúsil, ale práve ide okolo parný rušeň. Obtlstlá predavačka, ktorá okolo seba strieka akýsi deodorant a zamoruje predajňu príšerným chemickým postrekom. Utekám odtiaľ preč. Ešte že mám pri sebe lieky proti astme, tieto spreje majú síce skvelú reklamu, ale mizerné účinky na pľúca. No čo, vyčmudili ma.
Oproti je ďalší šport. Vchádzam. Pozoruje ma chlapík, ako pavúk. Ani sa nepohne, len na celú predajňu (som tam sám) riekne: "Pre vás?". On už vie, ja len začínam tušiť. "Áno." poviem. "Nemáme." Má dobrý odhad. Na 7 metrov odhadol veľkosť mojej nohy a vie, že hoc má teniskovú predajňu, pre mňa nemá nič. Nemusí sa ani len pohnúť.
Nerád obťažujem. Ale pred pár dňami sme boli tu kúsok za hranicami v Rakúsku. Tenisky sú vystavené všetky. Na prvý pohľad vidím, aké majú veľkosti. Môžem skúšať ako dlho chcem. Obťažujem tým len sám seba, kým si nevyberiem takú, aká by mi sedela. Nikomu neprekážam, nikto nie je podráždený, že som si dovolil vstúpiť do ich predajne. Nestriekajú po mne bojové plyny. Neposmievajú sa mi, že chcem veľké číslo a neviem aké, keď v tom ani výrobcovia nemajú jasno. A hlavne - majú aj veľké čísla.
Akurát ceny sú v Euro. Dá to čas prepočítať kurz, matematika mi nešla nikdy. Momentík... Už to mám. Jedno Euro za 94 korún, ak dobre rátam. To, čo v Bratislave stálo 1890.- Sk, tu vychádza na 20 Euro. Našťastie banky majú lepší kurz na Euro, ako predajne športu.
Nie som obchodník. Ale keby som bol, uvažoval by som o tom otvoriť si predajňu s veľkými teniskami. Na trhu je diera ako hrom. Bratislavčania, omámení hodinami nakupovania, radi zaplatia dvojnásobok. Potom to už chce len dobrú reklamu.
Aby tí nasprostastí zákazníci prestali chodiť nakupovať do zahraničia. Veď tu majú krásne, veľké, prázdne obchody.