Používanie počítačov a mobilov mení naše správanie. Na prvý pohľad to vyzerá ako spoločenské a priateľstvá utvrdzujúce – na sociálnej sieti predsa komunikujeme s ľuďmi. V skutočnosti však počítačovanie často znamená sociálnu izoláciu. Sedíte pri zariadení. Nie ste s ľuďmi. Komunikujete s ľuďmi, ktorí sú tiež pri počítačoch. Ťukáte do klávesnice, alebo na displej mobilu. Atomizovaní ľudia, ktorí sú sami so svojím ťukaním.

Nemáte prax a skúsenosti, ako vychádzať s ostatnými – to je vážnym problémom najmä u mladých. Pred rokmi týmto problémom trpeli často programátori. Od rannej mladosti boli zatvorení pri počítači a riešili úlohy. Potom mali problém, ako komunikovať s inými. Dnes tak vyrastá celá nová generácia. Uvidíme, ako to bude pokračovať.

Programátor je dnes dobre platená profesia. Mnohým sa oplatilo obetovať mladosť učeniu sa. Nevedia možno dobre komunikovať, ale výmenou za to majú dobrú profesiu.

Dnes mladí ľudia investujú podobný objem času do povrchnej zábavy s počítačom. Je otázne, akú kariéru budú mať neskôr. Horšie sociálne zručnosti sa môžu ukázať ako zásadný problém.

Písanie na miniatúrnej klávesničke je náročné. Preto máme snahu skracovať slová a vety. Je to praktické. Ale kvalite komunikácie to neprospieva. Skratkové diskusie sú povrchné a nepresné. Zvyčajne sa to skôr, či neskôr vypomstí. Jazykové schopnosti náruživých internetistov a on-line komunikátorov sa paradoxne – zhoršujú. Človek by čakal, že ak niekto napíše denne stovky krátkych správ, že sa v komunikácii zlepší. Žiaľ, v praxi vidíme, že to nemusí platiť.

V správach sa zvyčajne nepoužívajú veľké písmená, interpunkcia, diakritika. Kde sa dá, nájdete skratky. Otáznik sa v otázkach už dávno nepoužíva. Namiesto textu sa často používajú univerzálne piktogramy.

Takéto správy sú dnes prakticky štandard. Povedzme si to ale na rovinu: Napísať správu a neopraviť ju pred odoslaním je bezohľadné, až na hranici arogancie. Mnoho ľudí to však považuje už za normu. Zmrví automatická oprava chýb v mobile narýchlo naťukanú správu? Nevadí, trápiť sa môže čitateľ. Citujem z jedného e-mailu, ktorý som nerozlúštil: „dnes bl bnazimec.odem.behat a vecer este ppslem.hdm.fa.ech to rano radim.ak spravis.mal by si este zaktra panacte v takom pripade.“ Napísal mi ho známy. Rozmýšľam. Čo mu mám odpísať?

Azda „OMG, WTF“. Pretože „neviem :-/ jak 100hoven“.

Veľa začiatkov, málo ukončení

Sociálna sieť účinne (a zámerne) skrýva staršie príspevky a tým nás ženie stále dopredu. Podporuje tým návyk veci nedotiahnuť do konca a nedosledovať. Čo bolo, bolo. Radšej ukážte, čo je nové! Nech niečo nezmeškáme!

Problém povrchnosti je vidieť aj v diskusných skupinách na sociálnej sieti. Vidíme len fragmenty fragmentov v niektorej téme. Niekto sa na niečo spýta a vy uvidíte možno pár odpovedí. Tá diskusia beží ďalej, ale často sa k nej už nedostanete. Je totiž ťažké sa vrátiť – nenájdete, kde to bolo. Skôr než by ste to našli sa na vás valia nové a nové upozornenia nakríž z rôznych debát. To vás zamestná. Zabudnete.

Vy napíšete príspevok do diskusie, ale vaše odpovede zanikajú v čase. Do troch dní ako keby neboli. Podporuje to zmätok a chaos. Ak to robíte dlhodobo, cvičíte sa v povrchnosti. Navyše sa vo vás buduje strach, aby ste niečo nepremeškali. Všimnite si, prosím: strach! Ten potom ľudí, ktorí sú „v tom“ ženie k opakovanému kontrolovaniu, „čo je nové“.

• Asi aj vy máte známych, ktorí sú on-line stále k dispozícii? Brnkne im správa v mobile a okamžite reagujú. „Počkaj“ – povedia vám a idú ťukať odpoveď. Vy ste „len“ tu. Naživo. On-line diskutéri však nesmú ani sekundu čakať. Naživo prítomní sa nepočítajú.
• Odpovedáte hneď na správy? Reagujete, keď mobil cinkne? Postupne sa z toho vytvorí raport. Zvyknete si na schému: prišlo upozornenie = musím odpovedať.