Telesné tresty – veľmi nepríjemná téma, no žiaľ aj veľmi aktuálna. Mnohí rodičia si ešte pamätajú na svoje vlastné detstvo a na to, ako sa im občas ušla nejaká tá facka či jedna po zadku. Mnohí to mali ešte horšie a pravidelne dostávali „výchovnú“ bitku opaskom, varechou či niečím podobným.

Telesné tresty sú však podľa psychológov veľmi zradným „výchovným“ prostriedkom. Telesné tresty totiž ukazujú deťom násilie, vidia, že rodičia, teda silnejší od nich, môžu udierať alebo inak trestať slabších. To neraz vedie k tomu, že takéto dieťa je potom samo agresívne a používa násilie voči iným deťom.

Taktiež je problémom odhadnúť, čo je primeraný telesný trest. Niektorí rodičia považujú za normálne, ba priam žiaduce, dať občas dieťaťu po zadku, ale tvrdia, že inak sú proti telesným trestom. No aká je hranica medzi „prijateľným“ telesným trestom a tým, ktorí už prijateľný nie je? Nebolo by predsa len lepšie neriskovať a hľadať iné spôsoby výchovy, než sú telesné tresty?

Veď vo svete dospelých je neprijateľné, aby sme niekoho, kto nás urazí alebo urobí niečo zlé, vyplieskali po zadku alebo mu strelili facku. Čo nám teda dáva právo používať takéto telesné tresty voči našim deťom, ktoré sú menšie a slabšie?

Psychológovia tiež poukazujú na to, že rodičia, ktorí sa často uchyľujú k telesným trestom, môžu vo svojich deťoch vybudovať nedôveru voči nim a tiež im spôsobiť nemalé psychické ťažkosti, ktoré si ponesú do dospelosti.

Zákon o zákaze telesných trestov je u nás zatiaľ stále spornou otázkou. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Každopádne, i keby takýto zákon prešiel, deti v domácom prostredí to od občasných faciek či „výchovných“ po zadku zrejme neuchráni. Je to teda na každom rodičovi.