Ani toto nie vždy všetci dodržiavame. Často sa v hneve pristihneme, ako mu skočíme do reči a nenecháme ho odpovedať. Niekedy deťom kladieme otázky, ale keďže si na ne odpovieme sami, nemá už k tomu čo dodať. Napríklad:

• „Prečo si to urobil(a)?“.
• „Vieš, mami, keď. . .
• „Nie, ja ti poviem, prečo: lebo si lajdák, nezodpovedný. . . nezáleží ti na nás, na ničom a na nikom. .

Akú šancu sme v tomto prípade dieťaťu dali? Pri uvedenom type rozhovoru dieťa začne strácať chuť komunikovať a začne sa od rodiča vzďaľovať. Povie si, že vysvetľovať aj tak nemá cenu.

Na vyčítanie sa nedá racionálne odpovedať, vždy je z toho len konflikt.