Doba, v ktorej žijeme, nám okrem iného priniesla aj väčšie, neraz až priepastné rozdiely medzi našimi deťmi. Keď si tak spomenieme na svoje školské roky, boli sme v podstate viac či menej podobne oblečení, mali sme podobné hračky, techniku a do školy sme dostávali od rodičov celkom porovnateľné vreckové. Samozrejme, mali sme aj my spolužiakov, ktorí mali lepšiu „vežu“, lepšie veci z „Tuzexu“, viacej „céčiek“ a podobne. Ale napriek tomu to neboli až také „priepastné“ sociálne rozdiely ako dnes.

Samozrejme, toto všetko priniesla doba a v podstate možnosť zbohatnúť a mať sa dobre má každý z nás. Ide len o to, že nie každý má rovnaké podmienky, rovnaké šťastie, rovnaký osud. Práve preto sa medzi nami rodičmi objavujú ľudia aj bohatí, takí ktorí dajú dieťaťu vreckové úplne bez premýšľania nad jeho hodnotou, ale zas naopak, aj takí, ktorí často musia dieťaťu vysvetľovať, prečo si nemôžu dovoliť to, či ono. Často je to napríklad účasť na nejakej akcii poriadanej školou alebo možnosť dopriať svojim deťom veci, ktoré ich spolužiaci berú ako samozrejmosť. Vezmite si napríklad taký mobilný telefón: Na niektorých základných aj stredných školách je používanie mobilných telefónov zakázané, na niektorých nie. Ešte aj tie školy, ktoré deťom zakážu používať mobil, sa delia na dve skupiny: na tie, kde zákaz platí pre všetkých žiakov a na tie, kde sa „občas“ musí spraviť nejaká výnimka. Dôvod na výnimku? Úplne jednoduchý: ako zakážete používať mobil niekomu, koho otecko a mamička sponzorujú školu? A to tak výdatne, že ak by ste mu to aj zakázali, zavolá si vás riaditeľ školy a nenápadne vám vysvetlí, že zákaz sa nemá vzťahovať na dieťa XY rodičov, pretože ak škola stratí priazeň konkrétnych rodičov, budú na svete opäť problémy s financovaním chodu školy. Čo by vám teda ako učiteľom ostalo na výber po takom rozhovore? A tak si deti veselo nosia a porovnávajú mobilné telefóny. Ten, kto má „starú šunku“ sa cíti medzi spolužiakmi menejcenní, pretože mu to niektorí dávajú poriadne pocítiť.

Takéto situácie môžu vznikať nielen v škole, ale aj v jej rôznych aktivitách: školské výlety, mimoškolská činnosť, štúdium cudzieho jazyka a podobne. Nájdu sa totiž aj rodičia, ktorí bez mihnutia oka zaplatia deťom za týždenný vzdelávací program v Londýne viac ako dokáže obyčajný smrteľník zarobiť za mesiac. Zvyšok triedy potom sedí v škole o často závidí svojim šťastnejším spolužiakom.

Čo vám teda ostáva, ak nedokážete svojmu dieťaťu dopriať také veci, aby sa necítilo medzi rovesníkmi menejcenné, pretože mu nevieme dopriať toľko ako iní? V prvom rade sa pokúste s ním porozprávať a vysvetliť mu, že nie je menejcenné, ak nemá rovnaké značkové veci alebo rovnaké vreckové ako niektorí spolužiaci. Občas pomôže aj naviesť dieťa (ak už má na to vek), aby si zarobilo nejaké peniaze napríklad na brigáde. Pomôže mu to zvýšiť sebavedomie, pretože si bude môcť prispieť na lepšie oblečenie, na lepší mobilný telefón a podobne. Nielenže bude mať dobrý pocit, že si na niečo zarobí sám (sama) a jednak si bude týchto vecí viac vážiť. Podporujte ho v tom a najmä ho ubezpečujte, že to, že mu nedávate materiálne toľko, ako dávajú rodičia niektorým spolužiakom, nie je najpodstatnejšia vec (hoci oni v určitom veku majú práve ten pocit). Podstatné je (a to si dieťa bude pamätať do budúcnosti) ako sa venujeme jeho výchove a koľko lásky mu dávame. Veď možno práve tí, ktorí bezhlavo deťom rozdávajú materiálne veci, sa im snažia tým vykompenzovať práve to, čoho mu dávajú menej ako vy.

Napísala Mortysha