Pamätáte si ešte, s akým „nadšením ste vy počúvali svojich rodičov, keď nám „vykladali“, akí boli oni v našom veku, ako to za ich éry bolo neodpustiteľné, aby sa deti takto správali a podobne? Nerobte to ani vy svojim deťom, budete im na smiech. Alebo sa rozčúlite ešte viac, keď si všimnete, ako si pri vašom výklade začnú zívať, hľadieť do stropu alebo prezerať mobil. A predsa len, zdravie máte len jedno, šetrite si ho. Počúvať vás aj tak nebudú, tak si to radšej odpustite a posťažujte sa s tým trebárs susedke, ak to už nutne potrebujete. Ale skôr, ako začnete dieťaťu dávať sami seba za príklad, úprimne si odpovedzte, či ste naozaj boli takí bezproblémoví, alebo či práve toto nie je tá situácia, ktorú pred rokmi s vami zažívali vaši rodičia.

Nielen kritizujme, ale aj chváľme!

Ak chceme v dieťaťu vybudovať sebadôveru a zdravé sebavedomie, musíme vedieť aj v kritike pozdvihnúť to, čo je v ňom dobré, aby sme si z dieťaťa nevychovali zakomplexovaného jedinca, ktorí stratí dôveru v seba a svoje schopnosti. Všeobecne, pri predchádzaní konfliktom platí, že je treba začať niečím pozitívnym a prejsť k negatívnemu. Napríklad: „Čudujem sa, že ty, čo si v matematike najlepší, si tak pokazil test. Podľa mňa si sa na to vykašľal a mrzí ma to o to viac, že ty na to máš. “

Postavme dieťaťu mantinely v komunikácii.

Doteraz som poväčšine spomínala, aké chyby v komunikácii robia rodičia. Ale ak sa komunikácia zvrtne tak, že dieťa kričí na rodiča a osočuje ho, je to opäť naša chyba. Musíme mu vedieť postaviť mantinely a napriek tomu, že ho chceme chápať ako rovnocenného partnera, dať mu najavo, že „toto je už príliš veľa“ a tak sa s nami baviť nemôže. Skrátka, musíme mu postaviť mantinely. Majme na pamäti, že dieťa skúša, koľko si môže dovoliť. A preto, ak na naše slová reaguje slovami: „daj mi pokoj“, „nestaraj sa do mňa“, nechaj ma žiť“, prípadne nenávidím ťa a podobne. Vtedy je už namieste zvážiť, či je naozaj v rámci normy, aby sa dieťa s nami takto bavilo. Toto už nie je vzťah na báze rovnocennosti, tu sa už dieťa stavia do pozície vášho nepriateľa a ak si nevieme poradiť sami, neváhajme navštíviť psychológa a poradiť sa s ním.

Na záver jedna všeobecná rada pri komunikácii s dospievajúcim dieťaťom: „Obrňte sa vopred trpezlivosťou, budete ju pri riešení konfliktu potrebovať. Spomínam si na jednu reláciu Petra Novotného, kde spomínal, ako ho v puberte nesmierne „vytáčala“ dcéra tým, že mykla ramenom vždy, keď jej niečo vytýkal. Nejeden raz som si na to spomenula, keď som mala „namále“, aby mi ruka nevyletela pri drzej odpovedi mojich ratolestí, alebo pri tom „myknutí ramenom“. Neskôr som bola rada, že som sa ovládla a ak náhodou nie, mrzelo ma to a mala som čo naprávať. Preto sa radšej vopred pripravme aj na to „myknutie ramenom“, ktoré nás ako rodiča tak strašne dráždi a snažme sa zachovať si v každej situácii chladnú hlavu.

Držím vám palce – a vašim deťom tiež.

Napísala Mortysha