Dnes sme sa vybrali s fotoaparátom na lov farieb. Priaznivcov pravého umenia a kvalitnej kompozície vopred varujem - v tomto článku vám hrozia západy slnka, kvetiny a len bežné rodinné fotky. No tí, čo radi chodíte na vychádzky, berte to ako naliehavý tip na výlet. Je to ľahký výlet, ktorý môžete viesť hneď niekoľkými trasami, podľa toho, aká turistika vás zaujíma.

Na Kobyle som nebol ale aj dobrých 20 rokov. Ráno sme hútali. Má byť ukrutne pekne. Viem, SHMU formuloval predpoveď počasia inými slovami, ale to už som na seba navliekal zimník. Autobus 21 nás zavliekol za Bratislavu a neďaleko novootvoreného Metra vyklopil. Pár krokov po uliciach a do kopca a ste pri prvej povšimnuteľnosti.

Že vraj nejaký Sandberg, či čo. Vraj tu bolo v minulosti more. No pekne, vraveli sme si a kráčali svorne ďalej pod bývalou morskou hladinou. Nikde žiadne ryby.

Cesta sa začala, priznávam, na môj vkus dosť zle. Bezútešná farebnosť monochromatického lesa neveštila nič dobré. Takéto fotky sa dajú akceptovať, ak človek začína deň rovnako ako protagonista lahôdkového filmu Deň cvoka, hltaním antidepresív. Ale fotiť také sa oplatí skôr na čiernobiely film. To je také nijaké fotografovanie. Ale dobrý tip kam na výlet.

A tak som sa začal sústreďovať nie na les, ani na stromy, ale na drobné detaily. Tu sa dá nájsť paleta farieb, ktoré vám vyrazia dych. Áno, presne v takto málo farebnej lokalite si stačí čupnúť a odrazu objavíte svet v ktorom sa drobné kvetinky krčia, akoby sa hanbili za svoje výživné farby!

Sú to malé kvietky, na tomto obrázku to už vidíte väčšie, než v skutočnosti.

Ako sa tak dívate dolu, odrazu vidieť, že aj lístie má farby.

Dokonca sú to pestré farby. Aj veľké detaily odhalia rorschachovsky zmysluplné konkrétne abstrakcie.

Nie všetko živé sa vtiahlo do zeme na zimný spánok. Tieto listy sme, napríklad, nevedeli ani len pomenovať.

V tomto farebnom makrosvete sa veselo potĺka všakovaká chrobač. Akože mne bolo chladno v kožuchu. A takéto veľké izé si tu vykračuje len tak.

A ešte jedna pekná farbička. Fialová kvetinka so strapatým ňufáčikom.

Tu a tam aj huba zvedavo vykukla zo zeme. Možno od zimy. V nádeji, že ju zahrejeme v polievke. Ale my nie. My sme šli na výlet a nemali sme so sebou košík. Ani na psovi.

Tieto hlivy ustricové rastú takmer na turistickom chodníku asi 50 metrov od vrchola Kobyly. Zajtra ich tam asi ešte nájdete, my sme nebrali. Žiaľ, tento článok s tipom kam na výlet už je starší a tak sa obávam, že budete musieť počkať zas do zimy, pretože tá huba na rovnakom strome zas porastie.

Z vrchola Kobyly je už celkom onakvý výhľad. Po málo utešnom lese (miestami až bezútešnom) sa začal blížiť západ Slnka. Až sa mi fotoaparát vo vrecku začal otvárať.

No len sa pozrite na tie farby. Ľahký opar nad Hainburgom. V strede kopec z ktorého som vám priniesol reportáž už v minulosti. To sú tie chvíle, kedy zlenivelý turista ocení námahu. Aj keď turistický výkon to nie je zas až taký, ale je to furt dohora.

Pohľad na Dunaj, ako sa potichu plazí Európou.

Ak som sa doteraz kochal farbami tesne pri zemi, nebolo to náhodou. Cesta na Kobylu je dosť nepohodlná, takmer stále idete do kopca. Z nadmorskej výšky okolo 200 metrov sa musíte vypoďkať až takmer na 500 metrov a aj trénované pajšle ocenia každú zámienku zastať. "Aha, pekná kvetinka" je teda priam ideálny dôvod zastať a dlho fotiť. A turistika má prestávku.

Z Kobyly to však už ide pekne dolu kopcom. Takže žiadne obsmŕdanie nejakých blbých kvetín.

Možno si všimnete nejaký ten strom, ale rýchlo idete dolu, pretože áno...

...áno, už sa blíži. Blíži sa pravda. Pohľad na pravdu asi z výšky 200 metrov.

A už pravdu držím v poháriku. Alkohol po takom výlete padne dobre. Ríbezľové víno, v ktorom je viac pravdy ako cukru sme vsiakli v krčne a na vratkých nôžkach sme...

...našli postávať vyhľadovaú mačičku, ktorá ocenila drobnú degustáciu nášho proviantu...

...konkrétne nízkotučného mňam mňam syra z obchodného reťazca ktorému nechcem robiť touto cestou reklamu, pretože potom by ste si šepkali, že Veselý chodí kupovať do Lidla lacné syry. Sic!

Odrazu Slnko zahulákalo na ústup a celú Kobylu obarilo spŕčkou červených lúčov. No hovorím, gýč za gýčom.

Tak to dopadne, keď sa turistika mení raz na fotografovanie a inokedy na krčmovú akciu.