V tomto článku sa chcem s Vami podeliť o zážitok z jednej svadby, na ktorej som sa zúčastnila pred cca 20timi rokmi. Je to dlhá doba, ale keď niekto spomenie svadbu a ako sa ako hosť na svadbe cítil, mne sa často vynorí v mysli spomienka práve na túto svadbu:

Svadobný obrad sa konal v kostole v meste, kde žijú obaja vtedajší novomanželia. Svadobná hostina bola pripravená v krásnom prostredí, v hoteli pri vodnej nádrži, kam nás všetkých mal po obrade odviezť autobus a vyzdobené autá. Hotel bol od mesta vzdialený cca 15km a tak po dlhej omši v kostole a nekonečných gratuláciách pred kostolom sme sa mali presunúť autobusom a autami na miesto. Naše prekvapenie však bolo, keď sme len po pár metroch jazdy autobusom ostali stáť a nechali nás čakať. Príčinu sme sa dozvedeli o chvíľku: mladomanželia šli k fotografovi dať si vyhotoviť „pár“ svadobných záberov.

To bola zrejme už prvá chyba, ktorej sa organizátori svadby dopustili: preplnený autobus plný hostí čakal takmer hodinu v horúčave, kým mladomanželov „pripravili“ a vyhotovili im fotografie na pamiatku.

Po ceste k hotelu sme ešte raz zostali celý „svadobný sprievod“ stáť, nakoľko mladomanželia si išli na cintorín uctiť pamiatku starých rodičov, už ani neviem, či ženícha alebo nevesty. Opäť sme všetci čakali v autobuse a autách. Myslím, že aj tento obrad sa mohol uskutočniť neskôr, až keď by boli hostia pohostení a zabávali sa. Mladomanželia mohli sami, prípadne s rodičmi túto cestu absolvovať neskôr a spojiť ju trebárs s návštevou fotografa.

Po príchode do reštaurácie, kde bolo pripravené svadobné pohostenie sme už boli poriadne unavení, hladní, smädní. Po absolvovaní tradičného „prenesenia nevesty cez prah“ a podobných povinných „aktivít“ sme sa konečne posadili k stolu. Samozrejme, že boli na rade príhovory, poďakovania a prípitok.

Po ňom už malo prísť na rad roznášanie jedla. Hoci je jasné, že na svadbu sa človek nejde najesť, predsa len bolo na tvárach všetkých hostí vidno, že sa rovnako ako ja nevedia jedla dočkať. Veď od doby, kedy sa začal svadobný obrad v kostole po roznášanie jedla už ubehlo pár hodín a boli sme všetci unavení od horúčavy, tak nečudo, že sme sa celkom aj tešili. To sme však ešte netušili, že jedlo bude roznášať 1 obsluhujúca čašníčka. Mala veru čo robiť, hostí bolo okolo 60 a kým rozdala posledné, prví už mali prázdne taniere (to bola podľa mňa ďalšia chyba, sama na to evidentne nestačila).

V tej chvíli mi už bolo všetko takmer jedno, ale trpezlivo som čakala, kým na mňa dôjde rad. Popritom som sa obzerala po sále, keďže som nechcela pozerať do úst tým šťastnejším, ktorí už mali jedlo na stole. Všimla som si, že stoly sú nádherne, bohato ozdobené. Nielen kvetmi, ozdobami, ale aj misami z ovocia a pod. Ale opäť sa nepamätalo na komfort hostí, pretože ak by si niekto z tej nádhernej ovocnej misy chcel vziať len kúsok ovocia, ostatné ovocie by sa rozkotúľalo po stoloch. Takže to bolo len pre efekt, ako v podstate celá svadobná hostina, na ktorej sa v prvom rade pamätalo na to, aby sa „ukázalo“. Nevesta bola krásne oblečená, sála, ako som spomínala taktiež, dokonca mali zabezpečeného aj kameramana (čo na tú dobu bol vskutku prepych). Ale pre väčšinu z nás znamenal kameraman len stresujúci element, nakoľko so svojim cez dva metre vysokým telom a obrovskou kamerou nedokázal byť nenápadný a tak sa ani veru hostia netvárili prirodzene. Ešte aj po rokoch sa na tých záberoch smejeme, ako každý stŕpol, keď sa k nemu priblížil a snímal ho. Občas to vyzeralo ako vo filme Osobný strážca, keď sa ostrelovač blížil ku pódiu, brrr.

No a podobných chýb by som mohla ešte vymenovať niekoľko: napríklad, že tí, čo sme „kávičkári“, sme sa dočkali svojho obľúbeného nápoja až niekedy večer, hoci sme boli od predpoludnia na nohách, čo nám tiež na spokojnosti veru nepridalo.

A hoci sa „svadobná mama“ chodila medzi hostí ubezpečovať s otázkou: Pravda, je to na úrovni?“, nikto z nás jej nemal odvahu a svedomie povedať, že to až na takej úrovni nebolo, keďže sme sa necítili dobre. Určite v tom nebol úmysel, len jednoducho niektoré veci neboli domyslené.

Napísala Mortysha