Najskôr formálne: Trestný čin podvodu je v zákone definovaný, ako úmyselné konanie. Pri ňom niekto obohatí seba alebo iného tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl. Spôsobí mu tak škodu. Príklady:

• Nájdete internetovú stránku výživového poradcu, ktorý odporúča, aby ste pri chudnutí užívali nejaký výživový doplnok. V skutočnosti však ten poradca neexistuje. Je to predajný web neúčinného produktu na chudnutie. Takúto situáciu vnímam ako podvod. Autor webu uvedie čitateľa do omylu, že výživový doplnok odporúčal odborník.
• Nájdete stránku, ktorá šíri poplašnú správu, že republika je v ohrození. Cieľom stránky je vyvolať náladu proti aktuálnemu politickému systému. (Komu prekáža, že žijeme v mieri?) Aj takúto stránku považujem za podvod. Nepravdivé, alebo zveličené informácie, ktoré politicky prospejú subjektom, ktoré by bez tohto podvodu nezískali pozornosť.

Myslím, že medzi slušnými ľuďmi sa aj bez paragrafov ľahko zhodneme. Takéto stránky sú len podlé pokusy o manipuláciu s verejnosťou.

Tí, ktorí v sivej zóne internetu majú nasadené svoje udičky sa, samozrejme, budú brániť. Povedia vám, že podľa Občianskeho zákonníka je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. To sa dá pomenovať aj ako „obvyklá miera opatrnosti“. Človek by teda mal vedieť rozpoznať, že ide o nepravdivé skutočnosti. Predtým, než niečo kúpi, alebo poupraví svoj svetonázor, mal by si overiť pravdivosť informácií. Skôr, než si kúpite nejaký elixír na lepšie zdravie, mali by ste sa poradiť s lekárom.

Odvolanie sa na obvyklú mieru opatrnosti je však iba pokus o presúvanie zodpovednosti. Z podvodníka na čitateľa. Klasická manipulatívna taktika ako odsunúť pozornosť z problému na niečo iné.

Podvodník zverejní stránku na ktorej bude ponúkať nejaký drahý a neúčinný výživový doplnok. Niekomu sa to nepáči? Podvodník vám povie, že návštevník internetu mal byť ostražitý. Jeho chyba. Všimnite si – už sa rieši iná téma: chyba čitateľa, že nebol dosť opatrný. Nie to, že na stránke bola zverejnená lož, smerujúca k podvodu.

Internet je tak trocha divočina plná nastražených pascí.

Myslite na to, že podvodníkom ich činnosť vynáša. Majú finančné prostriedky na to, aby ich internetová prezentácia vyzerala dôveryhodne. Vedia presne, čo majú robiť, aby vzbudili dôveru. K článku o nezmyselnom výživovom doplnku pridajú odkazy na desiatky odborných štúdií, ktoré potvrdzujú jeho účinnosť. Málokto má silu, čas a odbornú kapacitu overovať si to. Posúdiť, či sa vzťahujú na danú tému a overiť, či sú dôveryhodné.

Ľudia stále viac dôverujú, než preverujú. Dá sa to pochopiť. Všetko overovať je energeticky i časovo šialene náročné. Preto nie je celkom reálne každú ponuku a každú internetovú stránku posudzovať, analyzovať, skúmať. Áno, bolo by to správne. Ale málokto a málokedy to robí. Práve to zneužívajú podvodníci. Pretože to jednoducho funguje.

Na internete je časté, že vás niekto uvedie do omylu.

• Buď z neznalosti – autor sa vo veci o ktorej píše vôbec nemusí vyznať.  Internet je slobodný. Ktokoľvek môže napísať čokoľvek.
• Alebo zámerne – páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade so skutočným stavom veci. Zvyčajne sa dosť ľahko dá odhadnúť účel podvodu. (Predaj tovaru, manipulácia politických názorov...)

Niekoľko ľudí si na programovom publikovaní nezmyslov postavilo svoj biznis. Zámerne šíria chybné, zavádzajúce informácie. Hovoríme im aj dezinformačné weby. Ich zástancovia a obhajcovia sa (samozrejme) bránia označeniu „dezinformátor“. Nehodí sa im počuť, že tieto weby zámerne klamú a manipulujú. Ani bežní čitatelia, ktorí nevidia do zákulisia si nechcú pripustiť, že naleteli. Potom radšej relativizujú. Tvrdia že „aj oficiálne médiá klamú a sú tendenčné“. No a to už sa diskusia veselo stáča celkom inde, než kde začala. Už sa nedebatuje o tom, že konkrétny web publikoval lož. Už sa spochybňuje celom iný web, alebo skupina webov a ich vzťah k pravde. Nemá zmysel púšťať sa do diskusie plnej relativizácií. Unaví vás to. Tí ľudia menia pravidlá hry tak, ako sa im to práve hodí. Prevalcujú vás relativizáciami, zovšeobecneniami, alebo, naopak, konkrétnosťami vytrhnutými z celku.

Nepristúpte na hru, keď sa klamár bráni tým, že obviní iných, že tiež dozaista klamú. Aj keby naozaj aj iní klamali – riešte len prvého klamára. Prestaňte mu veriť. Najlepšie ani sa s ním netreba púšťať do diskusie. Ak klamal raz, bolo by naivné ešte sa ho na niečo pýtať. Kto by mu veril?

Nenaleťte manipulátorom a demagógom. Neraz sa proti vedecky zisteným a opakovane overiteľným faktom ozve hlas, ktorý tvrdí, že všetko je inak. Chce, aby sme aj tento názor brali do úvahy rovnako vážne. Nepristúpte na tú hru. Fakt a pravdepodobnosť nie sú rovnocenné.

Overený fakt a neoverené tvrdenie nie sú rovnocenné.

Nepristúpte na tvrdenie, že pravda je uprostred

Ako príklad si zoberme našu malú planétku Zem. To, že je guľatá vedeli ľudia dokázať už pred vyše 2000 rokmi. Napriek tomu sa dnes nájdu weby, ktoré tvrdia, že zem je plochá. Máme teda dve tvrdenia. Overený fakt, že zem je guľatá. Proti nemu stojí tvrdenie čudákov, že zem je plochá. Je pravda uprostred? Dá sa určiť hlasovaním?

Hlasovanie o pravde je zlý nápad! Pri diskusii nás to zvádza k spravodlivosti. Dať slovo každému, kto sa k veci chce vyjadriť. Vyzerá to pekne a demokraticky. No hlas neinformovaného človeka by nemal mať rovnakú „váhu“, ako hlas odborníka. V praxi sa však práve neodborníci radi hrabú k mikrofónu.

Ak ste boli niekedy na zle vedenej schôdzi vlastníkov bytov, asi ste to zažili tiež. Otvorí sa odborný problém – napríklad voľba technológie zateplenia domu. Pár slov o tom povie inžinier. Potom sa o veci začne diskutovať. Teraz už padajú názory susedov. Laici vŕšia slová, ktoré sa tvária ako argumenty. Vyjadrujú sa o niečom, čomu vôbec nerozumejú a ani nevedia, že nerozumejú. Pokiaľ sa schôdza bude riadiť hlasovaním väčšiny, môže prijať chybné a pre obyvateľov domu nevýhodné závery.